Áno, je január a za oknami momentálne asi mínus 100 všetkého (stupňov), no pre mňa tá jeseň je jednoducho moja-osudová. Keď je všetko tak krásne zemito-farebné a pre mňa najviac prírodné. Keď sa dajú nosiť vyhrnuté gate a farebné ponožky v topánkach, saká, rifľové či kožené bundy s košeľami, flanelkami či pánskymi mikinami, keď si môžme ľahnúť v našej prome do toho nádherného koberca z lístia a rátať tých milión lienok, ktoré si tam idú svoje. Mám k nej najbližšie už len preto, lebo som sa počas nej narodila do tohto sveta, preto, lebo vie byť taká farebná, veselá, hlučná a zároveň smutná, keď sú niektoré dni slnečné a teplé, iné sivé, pochmúrne a tiché.
A tie dni, konkrétne nešťastno-zrazu šťastné stredy, keď si aj na chodník môžeme sadnúť, fúka silný vietor, vlasy sú zrazu úplne všade a absolútne nám to nevadí, skáčeme do záberu samospúšte a milí okoloidúci sa chcú pridať, cestou zo školy ideme na kávu s mandľami, letíme vyššie na lavičkách v promenáde a je to celé také iné, také naše.
Presne také, ako tieto (snívajúce) fotky! :)
