Sme?

Tak to neskutočne letí. Neskutočne. Žijeme, vnímame, dýchame, užívame si to všetko plnými dúškami a berieme plnými hrsťami, nebojíme sa, žijeme okamihom, nechávame sa unášať tými povestnými vlnami pôžitku a nenásilnosti, prítomnosti, spontánnosti ...... a zrazu! hop! sme dospelí. Respektíve, mali by sme byť. Alebo, aj sme? A chceme nimi byť? Musíme? Toto všetko sa pýtam sama seba práve teraz. Netuším, kde som doteraz v akej bubline žila, že som si myslela, že tie veci ako "starnutie/dospievanie" sa ma netýka, že môj dokonalý študentský život "never ends", že som stále dieťa, ktoré už asi 4 roky vkuse má devätnásť, že je to všetko také super, až nechápeme a každý rok oslavujeme narodeniny, ktoré ale zároveň ignorujeme.... robíme kraviny, smejeme sa, plačeme, bojíme sa, sme tak slobodne ilegálni ... ale asi len v sebe. Čo je určite výnimočné, ale potom je tu aj to, ako to s nami bude ďalej.
Dnes som si tak v práci uvedomila, aké to je. Ako ten čas rýchlo plynie, a my s ním, síce nám je dobre, ale naozaj starneme, vyvíjame sa a dospievame a to aj proti našej vôli.
Skúsme to zastaviť. Skúsme zataviť nás. Neponáhľať sa, dokázať sa zastaviť, ostať stáť, zavrieť oči a len tak vnímať, vnímať, že sme teraz mladí a to všetko môžeme práve teraz. Lebo sme deti. Ktoré ale dospievajú. A už neskôr môcť nebudú.

Predo mnou posledný študentský rok, a mne je do plaču. Škola skončí -  a možno bude pokračovať, odídeme z našich študentských brigád - a možno aj nie ( :D ), budeme si hľadať zamestnania, budeme si budovať životy. A to je presne ten čas, kedy by som to tu celé chcela stopnúť a len si žiť na našom "obláčiku" ešte aspoň 100 rokov, 100 bezstarostných bláznivých, úžasno-hudobno-koncertovo-filmovo-rozprávkových rokov, v rodine kamarátov a najbližších, s ruksakom na chrbte a foťákom na krku, s teniskami na nohách a vysmiatymi tvárami, hlavami plných snov a kilometrami  pred sebou.

Detstvo, "tínejdž", mladosť a dajme tomu to obávané dospievanie - to najkrajšie, čo sa mi mohlo (a stále!!!) môže diať.
Vďačnosť.