Dnes "dvadsiatehosiedmeho" nie je. Síce, toto číslo vypĺňa každý mesiac v roku, v ten jeden špeciálny je to iné. Chvalabohu, že je to "len raz do roka".
Možno si tu po prečítaní viacerých článkov poviete, že som nejaký spomienkovač obecný, ktorý žije len z nich - vlastne, teraz na to prichádzam, ale viem si to aspoň uznať :D no, nie je to úplne tak.
Spomienky sú najkrajšia vec, akú môžme mať (teda, aspoň podľa mňa).
Aj vy si predstavujete, keď počujete nejaké slovo alebo pojem, že ako tá abstraktná "vec" vyzerá v "hmotnom konkrétnom svete"? Pretože ja stále. To je asi taká moja detská imaginácia, za ktorú som naozaj vďačná a bez ktorej by môj "detsko-dospelý" život nebol tým, čim je. Veľakrát mi ľudia hovoria, že moja predstavivosť ma raz zabije alebo že ich udivuje, pretože oni to nedokážu - riadne smutný život musia mať, veď predstavivosť nám tak pestrí životy, teda, ten môj určite.
No, spojenie predstavivosť&spomienky u mňa znamená predstaviť si riadne staré, ošúchané dlhé ťažké šuflíky (zásuvky) v krásnej komode s hrdzavými úchytkami, ktoré si poťahujem a v nich na mňa čakajú už konkrétne udalosti, dni, farby, vône ... život, ktorý bol a už nie je. Veľakrát bohužiaľ, no sem-tam chvalabohu. Avšak, šuflík s dňom dvadsiateho siedmeho je spojením oboch týchto kategórií. Paradoxné, ako asi polovica mojej existencie a udalostí, ktoré ju vypĺňajú.
Poznáte ten pocit, keď idete a pripomenie sa vám vôňa a vy máte pred sebou presne tú konkrétnu udalosť aj spred 10 rokov? Ten pocit, keď vidíte ľudí po dlhej dobe a máte pred sebou či už dobré alebo zlé spoločné dni? Navštívite miesta a máte pred očami všetko to, čo sa tam udialo, akoby to bolo včera? Počujete pesničku a vy presne viete, s kým-kedy-kde-a prečo. A viete, že ten text, síce ho písal niekto úplne iný, ale do bodky a čiarky opisuje vás?
To sú spomienky a chcete-nechcete, sú tu s nami každý deň. Ja osobne nemám v živote deň, kedy by sa mi nepripomenula udalosť, chvíľa, pocit alebo človek.
A napríklad dátumom dvadsiateho siedmeho júna mám toho pred očami tak strašne veľa, že ten spomínaný šuflík musí byť pootvorený, aby sa to doň všetko zmestilo.
Zmena životného pocitu a presvedčenia, prechod smútku na najväčšiu eufóriu, zhmotnené predstavy o ideále, pivo vo vašich vlasoch ako ten najromantickejší spôsob povedania "Ahoj", chuť vanilkovej zmrzliny vo fľaši od rumu, LedZeppelin a farebná sukňa, zrazu spoznaný najviac klišéoidný pocit "motýľov v bruchu" - no nie na spôsob Beara Gryllsa, človek spadnutý z oblakov (doslova) a stav, kedy veríte, že zem, po ktorej kráčate, sú oblaky tam úplne vysoko hore a pevnina pod nimi je úplná gombička, ktorá sa vás
Môžte si myslieť, že to všetko smutné za tým krásnym (už) pominutým je už za vami, hrať superhrdinskú formu, že to dávate s najväčším prehľadom, a možno to tak aj je, ale v ten jeden
A tak, aj tento rok, bolo znova "dvadstiatehosiedmeho" a zo mňa bol ešte ľudskejší človek, ako obvykle.
Každý máme udalosti, chvíle, momenty, ľudí či verše v piesniach!!!, ktoré nám jednoducho "nedajú" a nevravte mi, že nie! A to je práve to, čo nás robí (veľmi) ľudskými, nech sme akokoľvek (ne)dobytné skaly.