Jeseň je to obdobie, ktoré ľudia buď milujú alebo nenávidia. Jedni sa tešia na sfarbenia lesov a okolia betónových džunglí, druhí nadávajú na nestále počasie, dážď a výkyvy teplôt. A takto isto ja chápem aj ľudské konania/správania/uvažovania (možno preto mám v sebe celoživotnú jeseň, lebo som "decko jesene" a to sa odzrkadľuje hádam všade vo mne a okolo mňa).
Tak, ako je jeseň pestrá, farebná, má dni, ktoré si pýtajú ležania v lístí a na druhý deň vás nútia ostať v posteli pod perinou s knihou a šálkou čaju, tak isto to vidím ja v ľuďoch a v ich ... bytí. Jeden deň milota na kilometre, druhý deň hejty a mechy nenávisti ešte ďalej, ako sa tou milotou a jej ctenými kilometrami. Nerozumiem...
Posledné mesiace, týždne a aktuálne dni ma prinútili sa veľmi zamýšľať a byť smutnou z toho, akí ľudia sú... rôzni a pritom tak rovnakí a rovnakí a tak rôzni...
Neviem...
Ľudia veľmi očakávajú úprimnosť, priamosť a svet bez klamstiev a nespravodlivosti. Lenže, ako to môže byť súčasťou ich bytia, keď toho sami nie sú schopní?! A ako to môže byť súčasťou ich bytia, keď tá úprimnosť a priamosť k nim smeruje a oni ich NEDOKÁŽU prijať?!
Nechápem...
Veľa ľudí vám povie: "Buď takým akým si! Nemeň sa, ostaň taký, lebo TO SI TY!" ... a napokon to, že ste iný a disponujete schopnosťami nehrať sa na členov stád oviec, do ktorých patria práve oni, tí ostatní a rovnakí, vám otvára oči a vám (mne) ostáva iba veľmi smutno.
Nechuť hocijakej formy socializácie od nástupu do autobusu, vkročenia do obchodu či prejsť cez pešiu zónu sa stáva tou najzložitejšou disciplínou vašej osobnej bytostnej olympiády, ktorá bola spôsobená práve tým, že to, akým ste, nevie byť pochopené a prijaté.
Toto všetko píšem z úplne čerstvej empirickej skúsenosti a poviem vám, je mi to ľúto, že človek, ktorého ste roky považovali za veľmi blízkeho, sa zrazu "naserie" na niečo, čo by vás ani vo sne nenapadlo, pretože si "naivne" myslíte, že vás už - pozná/ - chápe/ - prijal/ - a rozumie vášmu humoru. Nie, ono, život nám rozdáva rôzne výchovné facky a túto tiež radím do sekcie "všetko zlé, je na NIEČO dobré!!!!" a som tomu rada. Áno, zabolí, zamrzí, nechápete a znova tie existenciálne otázky "PREČO?!", na ktoré vám už nik neodpovie, ale prejde pár dní a vy v tom zlom vidíte TO pozitívne, prečo sa to vlastne stalo = aby sa vám otvorili oči a vy ste zistili, že TO, akým ste, nezmeneným, nefalošným a úprimným je asi kombom vlastností, ktoré nebudú vyhovovať stovkám ľudí, ale tým pár vyvoleným.
A tak ľúbim tých mojich najpravších, ktorých zrátam na prstoch hádam jednej ruky a pred ktorými viem, že sa môžem smiať, môžem s nimi sedieť na chodníku, vnímať vánok a tešiť z tancujúceho lístia okolo mňa.
Tí moji, ktorí mi vedia povedať priamo a úprimne aj to všetko, čo práve nechcem počuť/čítať, no o to s väčšou láskou to dokážem prijať, pretože viem, že sa neboja mi priamo povedať ich pocity... a to je to, čo ma robí šťastnou a vytvára mi sictuácie, kedy napr. celá naša Proma vidí (hádam všetky) moje zuby :D
Buďte takými, akými ste.
Neklamte, nehovorte veci, ktoré necítite, nekonajte činy, ktoré sa vám priečia, majte čisté vnútro, svedomie a uvidíte, že svet bude možno proti vám, ale zistíte, že KTO sú tí vaši životní mohykáni, ktorí pri vás zostanú v "dobrom aj v zlom" :)
fotila ma moja dvorná Sára ♥ :)
