Človek (rozumej ja) by aj chcel, ale nemá čas ... aj by chcel, ale nemá chuť, aj by chcel a zrazu nevie ako. Asi takto by som zhrnula moje nálady za posledné obdobie, ktoré trvá pre mňa až nepochopiteľnú večnosť, možno už aj taký rok, možno menej a možno aj viac. Neviem. Ale som tu, po prihlásení sa a následnom vypnutí sa, som sa vzoprela sama sebe a píšem.
Obdobia sú riadna vec... možno som Vám práve nepovedala nič nové a svetoborné, no prichádzam na to viac a viac. Najradšej by som si opakovala vetu "Je to len obdobie", ale už rezignujem asi aj v tomto smere.
Je tak veľa veľa veľmi veľa oblastí, ktorých záležitosti ma ťažia na srdci či duchu, ale zároveň aj tešia, že budem zrejme sama sebou "nútená" si sem po naozaj dlhej dobe vyliať svoje filozoficko-ľudské premýšľanie a uvažovanie.
Tak, ako vznikali tieto fotky, sme si so Sárou len tak random vraveli pár náhodných slov. Začalo to celé "cez tvoje okuliare" až po moje osobné "momenty nad Slnko". Ako si tak uvedomujem, prichádzam na to, že taký riadne precítený článok (na ktorý som mala čas, nebola som lenivá a jednoducho som bola taká autentická s "neodloženými" myšlienkami na neskôr), som písala rok dozadu. Rok dozadu, keď som bola "single", sama so sebou a svojimi naj a hlavne svojou naj, sme teraz, po roku, keď je všetko inak, sadli na bicykle a šli za zapadajúcim Slnkom. Všetko inak a pritom rovnako. Stále je tu to Slnko, stále je tu tento les, stále sa vie to zapadajúce Slnko tak krásne oprieť o pne. A vtedy som si uvedomila, že aj keď v sebe práve pociťujeme tie najväčšie neférovosti sveta, ktoré sa nám dejú, je to tu stále rovnaké. A... "je to len obdobie" výrok milujem a nenávidím zároveň.
Týmto počinom si sama sebe ohlasujem a sľubujem "kambek" na túto moju denníkovskú "pôdu" a dúfam, že moja lenivosť pominie! :D :) Predsalen, "z prvej ruky" (teda, autentického cítenia), je všetko krajšie a skutočnejšie :)
Váš Zuz.
Váš Zuz.
