jarná zima?

Človek si aj povie, že bude písať častejšie, a človek by aj písal, ale ani si neuvedomí a prejde mesiac... len tak. Presne ako v tomto prípade - fotky vznikli takto presne pred mesiacom, v čase, keď som ráno ešte nemala pocit, že mi zamrznú a vypadnú zuby.

Áno, takto pred mesiacom som si užívala svoju "konečne voľnú" dovolenku, bola som na "okukovom" dni v novej práci pred oficiálnym nástupom a jednoducho tak, ako v ten deň (bol pondelok) a v strede zimy nás navštívila jeseňo-jar, som ju cítila nielen vonku, ale aj v sebe. Na sebe "rozlúčkové" šťastné ponožky mieru od spriaznenej duše akoby len podčiarkovali celý ten kúzelný pocit a to počasie :)

Pocit a stav nového začiatku akoby aj to počasie vnímalo zarovno so mnou :) Pocit, keď zo mňa opadlo všetko to nepríjemné a neprajné smerom k mojej osobe a tešenie sa na to nové (pred mesiacom) ešte nepoznané a veľmi "splnenosenové," všetko to  v kope bolo naraz vo mne. A pamätám si!!! to teplo z lúčov :)

Jar. Ona príde, verím tomu, len si dáva načas, najprv nás musí všetko poriadne do špiku kosti povymŕzať (veď tak to býva aj v živote, nie?) a keď to všetko staré vymrzne, príde to nové, jarné, voňavé (a nemyslím tým len prírodu).

Zuz.

letí.

Je týždeň pre Vianocami a všetci tak tajne veríme, že Vianočky budú biele zasnežené. 
Zrazu je týždeň po nich, a aj Silvester je bez snehu. 
Potom prídu traja králi a ich darom je jar, o ktorej ste už ani nedúfali, že existuje a následne vyťahujete opäť ten veľký hrubý maximálne pohodlný šál od drahého a ani neviem akú zimnú bundu - a stále sme v januári.

To počasie je prisahámfakt ako život, jeden tak-druhý deň onak. Jeden deň ste v práci pred počítačom a lúskate informačné systémy a na druhý si vyklikávate dovolenku, pretože takto o dva týždne budete vstávať o hodinu skôr, pretože počítačové systémy nahradí tabuľa a trieda plná žiakov. Teším sa. Veľmi. Len stále akosi nestíham vstrebávať všetko to rýchle plynutie, to, že sa už odhodlám písať viacej článkov, tých takých echt pravých aktuálne-autentických pocitových. Potom si zapnem notbuk, naklikám blog a opäť ma obarí ani neviem aký divný pocit typu "ježišikriste, opäť som nedala ani jednu vetu". 

Vonku tak odrazu mrazivo, no vo mne tak akosi teplo. Stres zo skúšok a školy, kedy na ňu už nemám polživota času, ako počas 5 rokov, no zároveň tisíc otáznikov v hlave, aké to celé bude o chvíľu, keď sa mi opäť život posunie do úplne iných smerov. Teplo, pokojno či spokojno v mojich myšlienkach.

Letí to, mení sa to všetko, menia sa naše nálady, situácie, postoje, mení sa počasie a menia sa nám príležitosti a možnosti, no boli by sme hlúpi, ak by sme ich nevyužili.
Či?
:)