Tie krásne veci zvané kamaráti.

Tie veci, keď si myslíte, že máte krásny a šťastný život, že vaša osobná rozprávka naozaj existuje a vy ju žijete počnúc dňom až po líhanie späť pod periny. No nie je to tak. Aspoň nie vždy, pretože tu máme realitu a ten svet mimo vašej rozprávky, ten nejaký ostrov, ďaleko od toho vášho územia, úplne iný, taký dospelý, nedetský a vy sa v ňom musíte naučiť plávať, hýbať, otáčať, kráčať tými cestami a chodníkmi, ktoré sú vyšľapané ľuďmi, ktorí ani ľuďmi nie sú, musíte mať snahu si preto nájsť tie svoje smery a nedať sa, keď vás od toho všetci odhovárajú a stavajú vás na tie "ich" cesty vedľa nich čakajúc, že pôjdete s nimi a budete ich počúvať, nasledovať ich, držať sa ich tempa a nimi určujúceho smeru. NIE!

Moju rozprávku, moju utópiu, v ktorej si žijem so svojimi najbližšími, so svojou rodinou, kamošmi, parťákmi, jednoducho ľudmi, ktorých by som hneď posadila na moju "Archu" a letela s nimi preč, si vziať nedám. Presne títo ľudia, ktorí majú svoje stroskotané životy plné požiadaviek (nezmyselných), nenávistí, nespokojností, náročností na okolí svet, to sú presne tí, ktorí sa najviac budú pokúšať vám tie vaše rozprávky rozkopať, zničiť, zbúrať, no vy si vždy "chodte to svoje", presne tak, ako to robím ja. Všetky odlišnosti, ktoré vo vás sú, sú tými najväčšími jedinečnosťami, ktoré môžte mať! :)

4. februára na FB poctil informáciou - ževraj bol "Deň priateľstva" a ja som sa pousmiala, že "Naozaj? Dnes?" .... hm, potešilo, ale takým svojím spôsobom. Brala som to ako napr. Valentín - Deň "zamilovaných" - Ozaj? Deň? No, niektorý sa bohužiaľ naozaj zamilovane tvária práve v ten deň, a uvedomila som si, že veľa ľudí sa rovnako, nie len v milostných  a partnerských vzťahoch, tvária milujúce len v ten deň alebo teda nie často, ale že to tak je aj v iných medziľudských vzťahoch - napríklad už v spomínaných priateľstvách.

Priateľstvo, pre mňa jedna z najsilnejších hodnôt, akými môžme disponovať, ku akým sa môžme hlásiť, ktorú môžme pestovať, vnímať a mať! Pre mňa osobne je priateľstvo určitým spôsobom prejav božstva (ale vieru a náboženstvo tu riešiť nejdeme :D), v mojom hodnotovom rebríčku si podáva ruku s hodnotou rodiny, zdravia, lásky a slobody. Jedna horizontálna línia hodnôt. Mojich.
Priatelia, to sú pre mňa tí, ktorí nemyslia len na seba, ale vás považujú za súčasť ich samých, tí, ktorí tu pre vás sú, keď to potrebujete najviac a aj najmenej, tí, ktorí z vás cítia všetko, čo cítite a nedávate to najavo, tí, ktorí vedia, že tie úsmevy, ktoré rozdávate navôkol so štítkom "som šťastný a spokojný", nie sú skutočné a že sa za nimi skrýva smútok, nešťastie a chuť ujsť preč, práve s ním - s tým priateľom a vy čakáte, kedy vám to navrhne a viete, že skutočne dlho čakať na tento návrh nebudete :) ♥

A potom sú tu bohužiaľ tí, o ktorých si toto všetko myslíte, veríte "a ste v tom", že tieto všetky kritéria spĺňajú a napokon - facka - nie, nespĺňajú a vy ostanete len tak stáť/sedieť vyšokovaní, že čo ... Na scénu začnú nastupovať tie všetky "odpoveďou nedisponujúce existenciálne filozofické" otázky typu "To prečo? A prečo? No... a prečo?!" Aj to sa stáva.
O to viac si vážim (a to robte aj všetci vy! ktorí si toto čítate!!!), vážte si (pokojne aj na váhe) tých, ktorí si vás všimnú aj nezištne, len tak, keď s vami chcú hovoriť, sedieť niekde len tak na pive, čaji, káve, mať vyložené nohy, počúvať hudbu v úplnom ticho, prechádzať sa, moknúť v daždi, smiať sa a len tak jednoducho s vami byť. A nebudte smutní, ak zistíte, že takých máte v počte 1-2 "kusy", o to viac sú tými skutočnými :) Ono, je to smutné, človek nad tým premýšľa, nevie sa sústrediť na to všetko ostatné vôkol neho, no uvedomiť si, že všetko sa naozaj pre niečo deje, že všetko má svoj dôvod a že tieto nepríjemnosti ho majú taktiež, je veľmi dôležité, no väčšinou na to prídeme až s odstupom času.

:)