"Kdysi jsem snil o tom, že uniknu svému obyčejnému životu, ale muj život nebyl nikdy obyčejný. Prostě jsem si jenom nevšiml, jak mimořádny byl. Stejně tak by mně nikidy nenapadlo, že by mi mohl chybět domov. A přesto, když jsme za úsvitu nakládali své věci do člunu, na zbrusu nové hranici mezi Předtým a Potom, premýšlel jsem o všem, co jsem se chystal opustit- o rodičích, o svém měste, o svém kdysi nejlepším a zároveň jediném příteli-, a uvědomil jsem si, že ten odchod nebude takový, jak jsem si představoval, že to nebude něco jako odhození závaží. Tyto vzpomínky byly jaksi uchopitelné a duležité a já si je odnesu s sebou.
A přesto nebylo možné, abych se ke svému starému životu vrátil, stejně jako nebylo možné vrátit se do rozbombardovaného sirotčince. Dveře od našich vězení byli pryč."
Ak by som tu nechala len čisto tento úryvok poslednej strany knihy Sirotinec slečny Peregrinovej pre podivné deti, tak by sa aj nič nestalo. Je ním povedané tak veľa, tak najviac veľmi veľa. Presne asi toľko, ako týmito dvoma (naozajprisahámúplnenajviac) neplánovanými zábermi. Sedíte v kaviarni na gauči a v kreslách, ktoré by isto vedeli vyrozprávať nejakú históriu, a rovnako pestrú históriu máte aj s človekom, ktorý na nich s vami sedí a ten človek sa vás pýta na vašu históriu posledného roku. A toto - presne toto sú výrazy, ktoré vidno na vašej tvári a ani o tom neviete. Teda, ja som len myslela a začala rozprávať. Začala som spomínať na to, aké to bolo krásne, potom najviac bolestivé a potom opäť nádherné a znova kruto bolestivé a potom znova krásne a trvá to doteraz. V podstate. Sínusoida života ako fras. A predsa tí učitelia matematiky mali pravdu, že tá matika náš neopúšťa ani v bežnom živote (a to nie len pri platení účtu za Chai Latté).
Hore-dole-hore-dole.... presne ako na húpačkách, ktoré tak milujem. Stále. Moja okamžitá asociácia na detstvo je ničím neprekonateľná v tomto smere. Ale to je opäť ku inej téme. Vráťme sa. Jednoducho povedané - ten ROK vie tak neskutočne rýchlo uplynúť. Sedím v obývačke s maminou, zrazu vidíme, že už je máj, že je to rok, čo sme rovnako ležali na gauči a pozerali všetky dokumenty o ukončení vojny, o osobnosti muža záchrancu Nicholasovi Wintonovi... a vtom prišiel (ešte vtedy) môj chlapec neohlásene ku nám, šli sme sa bicyklovať, fotiť krásne milé dievča a pritom vznikla naša fotka, ktorá vyzerala akoby tá príroda za nami bola tapetou, je to rok, čo som odovzdávala bakalárku a plakala od šťastia pri čítaní si posudkov, rok, čo som bojovala s neprajníckymi komentármi plytkých ľudí na moje úspechy... rok, čo ten chlapec odišiel, rok, čo som veľmi plakala, aby som sa o dva týždne na to vznášala na idylickom oblaku, o ktorom som snívala a neverila, že môže prísť aj do môjho "obyčejního života" a začal ho tvoriť do podoby toho "mimořádneho".
Situácie veselé, ktoré sú svetlejšie a jasnejšie, v ktorých nám svieti slnko, aj keď prší... ako fotka prvá. A situácie pochmúrne, s atmosférou, ktorou nevnímate svietiace slnko, ale len všetky negatívne a prázdne miesta všade tam, kde aj nie sú, ako fotka druhá.
Ten pocit, keď si myslíte, že ste naordinárnejším tvorom na zemi, že nie ste ničím výnimočný, že ste len obyčajný človek, ktorý sa ráno prebudí, ide do práce, školy, ... na obed, cez mesto na autobus. Avšak do vášho života (ako takmer všetko!!!!) príde náhodne, spontánne, prirodzene, nenútene... titul jednej knihy... a to presne tejto. Začnete ju čítať a potvrdí sa vám vaša domnienka, že deti a blázni sú v podstate najnormálnejšími ľudmi... a že ich "podivnosť" je dar, za ktorý môžu byť najvďačnejší v živote. A tak som vďačná za to, že môj život NIKDY nebol obyčajný a že svojím (zrejme dosť značným :D) spôsobom som aj ja podivná. Vďačím za to mamininej rebélií, keď po gymply odišla do Viedne a spoznala tam môjho "exotického" otca, som vďačná za to, že som vyrastala v pre mňa jednom z najkrajších európskych miest, som vďačná, že zo mňa mamina nechcela mať Rakúšanku, a preto sme prišli späť na Slovensko, i keď tomu nik nerozumel. No ona áno a nedala sa. A bola pre nich tou podivnou...
Som vďačná za to, že sa podobám na oboch rodičov, že mám v sebe kus slovenskej priateľskosti a balkánskeho temperamentu, ktorý zo mňa robí (podľa kamaráta) živel. A som vďačná, že toto všetko mi vyrobilo jeden neobyčajný život, ktorý si uvedomíme naozaj až odstupom času. A tak isto viem, že domov je to, čo nás formuje. Nemyslíme tým len budovu zvanú dom, ale všetkých tých ľudí, ktorí ho tvoria a to nemusí byť vždy len mama/otec/brat/starí rodičia/ujo/teta.... ale tí, pre ktorých sme schopní stratiť hlavu a zmeniť svoje plány a sny a začať ich s nimi odznovu. Avšak títo ľudia majú naozaj častú (dosť hlúpu a ubližujúcu) tendenciu odísť. A potom, ako je hore písané... ostávame stáť na hranici Předtým a Potom. Tak veľmi chceme ostať tam, najradšej s nimi, avšak nútiť iných nemôžme k ničomu, pretože sami nútení byť nechceme. A preto sa musíme pohnúť aj my. A tak prichádza naše Potom. TO Potom, ktorého sa väčšina z nás bojí a zubami-nechtami sa drží v minulosti. Ja som to skúšala samozrejme tiež, nebudem sa tu opekňovať... lenže som prišla na to, že len pohnutím sa vykročíme (nie len) zo svojho tieňa a najmä, uvidíme presne tie veci, ktoré by sme inak nevideli.
Vzpomínky byly jaksi uchopitelné a duležité a já si je odnesu s sebou. Odnášam si ich aj ja, či už + alebo -. Pretože všetky situácie, všetci ľudia, všetky miesta, zažité okolnosti... nás formujú a i keď si budeme klásť otázky "Prečo?!".... tak napokon uvidíme tú odpoveď. Nie o deň, dva, mesiac, rok... možno o čosi neskôr. Ale predsalen uvidíme.
