Keď bol 15.september 2015 a krásne teplo, slnečno a deň predtým búrka a deň strávený v práci.
Keď som v ten deň fotila 5.výročie jedného páru, kt. dnes už pár nie je...
Keď som ešte mala dlhé farebné vlasy.
Keď som si žila "malý Paríž v Malom Ríme".
Keď som na ruke mala tri spomienky.
Keď aj takto nejako to vyzeralo pred rokom.
Veľakrát sa pristavím pri tom (najčastejšie je to v práci :D), ako ten čas TAK neskutočne letí a už aj uletel (teda, okrem času stráveného v práci - ten totiž vždy stojí, ako prikovaný! všakže :D), ako sme stále len starší a starší a ja čím ďalej tým viac túžim byť "stále deckom".
Je mi neskutočne ľúto toho, ako nás každý iba buzeruje a je zhrozený z našich činov "veď to už by si vo svojom veku nemala/ to nie je vhodné/ kedy dospeješ/ to nerob/ to si nedávaj"... a BLA BLA.
A na just som si v lete dala odfarbiť vlasy, a just sa z nich stali zelené a just som chodila do práce a z práce na koncerty, a just a just a just. A just som si dala pirsing do nosa a nad peru. (Nie na just, Ale konečne TAK, ako som to chcela ja a ja a ja!)
Moje chcenie či túžba byť dieťaťom je taká silná, že iba veľakrát nechápem, ako ju veľa ľudí nevie prijať. Nemyslím "byť deckom" v tom zmysle, že budem cumlať dudlíky a piť teplé mliečko z fľaštičky :D ale práve to iné, byť stále bezprostredný, robiť to, čo nám napadne, byť spontánny a mať rád bodky, pásiky či malé srdiečka na ponožkách.
Netušila som, že tieto moje vlastnosti budú tak nepochopené. A na toto som prišla presne pred rokom.
Mládež dnes "dospieva" predčasne, deti sú rodičmi, 15 ročné dievčatá vyzerajú na 25 a úcta a slušnosť sa už nenosí. A potom, v tomto škaredom svete chce byť niekto stále tým dobrým, milým a hravým dieťaťom a nie je mu to dopriate... Kam to tu celé speje?! :/
Ľudia majú veľmi častú tendenciu nám kázať a diktovať úkony nášho života a akosi si stále viac a viac neuvedomujú, že je to zbytočné.
Tak, ako si oni žijú životy svoje, si aj my chceme žiť tie naše, a tak by to aj malo byť.
Konštruktívna kritika, rady do života a podané pomocné ruky sú tie najväčšie radosti a dary, ktoré môžme dostať a ja osobne som im neskutočne vďačná. Avšak, diktáty od druhých, možno síce starších a skúsených, mi naozaj prídu ako zbytočné. Neberú nás rovnocenne, pritom na to už dávno "máme vek" (ktorý nám aj oni sami tak radi pripomínajú) a aj čo-to odžité.
Ľudia majú neskutočné množstvo konvencií v sebe a nevedia sa od nich odpútať. Čo je naozaj veľká škoda. A potom my, čo si ideme svoje vlastné chodníky inakosti, sme terčom nemilých slov a narážok. Čo týchto ľudí konvencií vie ale riadne nahnevať je napr. môj postoj - usmiať sa a ísť ďalej. Očakávajú hádky a môj prejavený nesúhlas a potrebujú konflikty. Lenže, mňa osobne ich kritika, resp. neprajnosť vie tak nakopnúť, že dnes, nech sa deje čokoľvek nespravodlivé a neférové, škodlivé a nedobré, sa snažím povznášať. Samozrejme, že ma to zamrzí a je mi z toho smutno, avšak, vrásky nechajme prísť samé prirodzene vekom a nie hlúposťou iných.
:) Tak si žime súčasnosť, prítomnosť, skáčme v mlákach, smejme sa v búrkach, spime na lavičkách ♥ Len buďme sami sebou :)
