MY DVE.
A 5 mesiacov má dnes tento náš (môj) denník. A MY DVE tak, ako aj sme. My dve nie sú dve osoby (zatiaľ), je to jedna osoba a jej "spoločenská" schizofrénia. Teda, moja.Presne tak, ako bol myslený názov tohto počinu, vyzerá aj tento článok, resp. fotky v ňom. Samozrejme, že vznikli tradične od úžasnej Magiee ako vždy, ale konečne ukazujú to, čo som týmto názvom a blogom aj chcela docieliť a to jeeee - toto.
Jedno ráno sa zobudím, chcem mať Vansy, chcem mať koženku, chcem mať vlasy na všetky svetové strany, chcem byť ten depešák, ktorého si moja mamina vychovala bez donútenia. Deň, kedy mám linku viac než väčšiu a červený rúž tmavší, než obyčajne (teda, od decembra, kedy som sa zaľúbila do tohto dokonalého, stále :D ale chápete).
Druhé ráno sa zobudím a chcem byť aspoň troškou tou dámou, ktorou akože aj mám byť (ako mi stále vyčíta a pripomína moja milovaná mať). Vždy vždy vždy sa mi páčil štýl classcoru a konečne sa mu začínam (aspoň pomaličky) približovať, a preto ma ešte viac bavia pohľady ľudí, ktorí nevedia, čo si majú myslieť o babe s pirsom v nose, tetovaním, slimákom v uchu vedľa perlovej náušničky, v klobúku, oxfordkách a áčkovej sukni = a to je TO, čo ma tak baví a najmä ... TAK vystihuje. A keby len vedeli, že tá baba je budúca pani učiteľka... by ma ich reakcie isto ešte viac bavili :D Ale tak, to sú tie predsudky, ktoré sú zrejme v prirodzenosti každého z nás a mne je z toho stále viac a viac smutno. Ale o tom inokedy (bože, už som vám toľko článkov cez túto vetu - "Ale o tom inokedy" nasľubovala, že ... ale budú! jedného pekné dňa :D ).
Takže, späť k tomu môjmu rozdvojeniu. Najviac pri ňom trpia (ale už si najviac zvykli) zrejme naši 4 páni šoféri, ktorí ma každé ráno a večer vezú do mesta a z mesta domov. Keď ma vidia v mojom "working class hero" stajlingu ... a na druhý deň, resp. v dni, kedy idem do školy alebo mám zázračne deň voľna a vidia upraveného človeka, no, isto si musia myslieť svoje :D ale sú milí zlatí a vlastne aj oni tvoria môj každodenný život :D Na to som prišla až teraz, ach jaj :D
Dobre, od odbočky zvanej "Pán šofér a život v autobuse" sa vrátime späť k téme - áno! Baví ma byť každý deň inou (ženou, ach, Evička Máziková, mala si pravdu...), je to úplne spôsob, ako vyjadrovať TO, kým naozaj som. Neverím tomu, že sme všetci každý deň tými istými ľuďmi (teda, rozumiete, nemáte náladu na svet, druhý deň ste zas najviac spoločenským tvorom ever... rozumieme si? :) ). A neverím, že priestor na tento "rozdvojený" článok dostávam až teraz... ale čo už. A preto vďačme móde, že ju tu máme a že nám ponúka tie široké spektrá možností, cez ktoré sa môžme prejavovať.
Môj šatník vyzerá ako pánsko-dámska garderóba nejakého páru, ktorý má aj nejaké tie deti.
Bodky, pásiky, čisté farby, pánske košele, dedkove flanelky, obopínajúce sukne, šaty, blúzky, sukne do áčka, kvety - nekvety, simplicity, rifle, nohavice, kostýmy, saká a saká, saká a ... saká, svetre (milión svetrov), blúzky, tričká, tričká s nápismi, kapelné tričká ♥, šortky, koženky v X farbách ...
áno, ako povedal môj bývalý milý "Ňuňka, tvojím šatníkom by sme obliekli nejednu početnú africkú dedinu...." a ČO?!
Áno áno, diagnózu shopaholik mi stanovili už viacerí, ktorí ma poznajú viac než dobre a majú pravdu. Avšak, verte mi, pracovať každý deň okolo 8-9 hodín v polohe stojmo si niekedy naozaj zaslúži vybiť si kreditku práve týmto spôsobom :D A to je ten spôsob, akým sa potom prezentuje moje ráno zobudené JA ... jeden deň tak, druhý onak a tretí zase úplne inak. A dúfam, že takýchto "schiza" článkov tu bude viac, aby bolo vidno, ako viem byť každý deň inak naladená a ako mi každý z tých dní v hlave a v izbe a všade hrá úplne iná hudba (ktorá tiež ovplyvňuje to, kým v ten deň som)! ♥
ááá, pochválim sa! :D Hmotnostný rozdiel od fotiek vo Vansoch a v oxfordkách (presne týždeň) je asi 4 kilá :) tešme sa tešme! :D :)
PS: kombinácia trnavských farieb "červeno-čírno-bíla" je čisto náhodná :D smejem sa :D :)
