Dnes je už síce prvý apríl, no (zas a znova raz) mám tento článok pripravený už týždeň. Síce som ho mohla písať hocikedy v týždni, ako si na mňa (zrejme) doľahla jarná únava (alebo som bola jednoducho lenivá) a môžem konštatovať, že počas tohto týždňa bolo celkom dosť dní, kedy som sa notbuku ani nechytila a považujem to za úplne víťazstvo. Dni v záhrade alebo v práci či na konzultácií bez toho, aby som zapla noťas, boli úplne úžasné! Takže v podstate žiadna lenivosť, ale konečne užívanie si toho krásneho počasia tak, ako v detstve - bez techniky.
Fotky z tohto dňa (minulý týždeň piatok) vám len dokazujú, že moju jarnú edišn som už konečne aj mohla využiť. Keď som sa v nej videla doma pred zrkadlom, bolo to super, bola som rada, že konečne farby, konečne šaty, konečne oxfordky a konečne bodky&pásiky v hlavnej úlohe a tešila som sa, ako mi v tom bude super na tom slnku v pekný jarný deň. Avšak, po tom, ako som čakala na autobus do Trnavy, mi to opäť doplo, "že fúúú, zas sa budú obzerať, nechápavo pozerať a podobne". Nikdy som nepatrila k tým tuctovým ("ale samozrejme určite nie rovnakým") dievčatám, lebo som sa na to necítila. Podľa mňa nám móda ponúka priestor na prejavenie svojej osobnosti, a preto sa aj tento môj denník volá len My dve, pretože sa každý deň budím s inou náladou - jeden deň sukňa a klobúk, druhý deň vansy a dedko flanelka. Je to jednoducho akési javisko, na ktorom máme priestor sa prejavovať.
Tak teda som nastúpila do autobusu, vystúpila, čakala môjho Bradiaka na peróne a tešila sa, že znova budeme celý víkend spolu. Keď vystúpil, hneď som ho zbadala - lebo mal na sebe výrazné oranžové gate :D nevedela som o tom, ale hneď bolo viac ako zjavné, že my k sebe naozaj patríme! :D
Pokračovali sme vylehnením sa v Leháre pri raňajkách, potom návštevou môjho ex-gympla a napokon konzultáciou diplomovky na univerzite. Ešte sme sa stihli otočiť aj v BA - čiže deň viac ako obvykle plný ľudí.
Keď sme odchádzali k gympla, skočila pred nás žena (najprv som sa zľakla :D ) a hneď spustila jej monológ: "Vy ste takí bomboví!! ale že fakt, ste takí bohovskí! Už dlho som nevidela ľudí k sebe tak patriť, že sa držia za ruky a ešte aj majú štýl! Ste super!"
Po tomto naozaj regulérne úprimnom zážitku sme sa začali smiať a veľmi sme jej poďakovali, že kiež by bolo viac ľudí, čo vedia aj (cudzích) ľudí osloviť, pochváliť a byť najmä spontánnymi!!! Najviac nás to potešilo a mňa aj nakoplo v tom, byť zakaždým tou "inou" ako doma pred zrkadlom!
Človek potrebuje takéto reakcie okolia, je to milé a veľmi potešujúce! :)
V tento deň sme sa 1.X s foťákom stretli aj so Simou, ktorú som spoznala v autoškole a absolútne som netušila, že sa venuje foteniu. Tak, hádam nám to spolu pôjde :)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára