Čriepky vol.1

Milujem tie situácie, keď si uvedomím, že milujem tie dokonalé nedokonalosti na mojich najbližších, že milujem tie letmé úsmevy, pusy na líce a čelo, že milujem tie mikro detaily, ktoré ma robia šťastnou, milujem, keď, sedíme s mojou spriaznenou dušou v intrákovskej jedálni vedľa seba a pozeráme na západ Slnka - čistá romantika :D milujem to, a milujem, keď... :)

Milujem tie "tri plné pracovné stoly", keď pri nich uvidím moje najmilšie-kamarátko-kolegyne, milujem, keď sa na mňa obrátia ľudia, že chcú počuť moje stanovisko k ich problému, milujem, keď stoja o môj názor :) milujem ten pocit, keď prídem do archívu bádať a ponárať sa do histórie (a.k.a. pracovať na diplomovke :D ) a v tom uvidím všetky stoly plné, obyčajných "smrteľníkov", ktorí si prišli hľadať rodokmene a tú svoju históriu, milujem ten pocit, ktorý som zažila v pondelok, sediac zničená z práce na lavičke čakajúc na autobus a ten pohľad za všetky milióny na svete na oblohu, ktorá hrala všetkými farbami kozmu ... a potom som zistila, (vďaka FB spomienkam - krásna vec inak! :) ) že presne takýto pohľad sa mi naskytol 2 roky dozadu :) krásne náhody, všakže?! :) Milovala som aj utorok, keď som rovnako polomŕtva sedela na zástavkovej lavičke, rovnako čakajúc na autobus a v tom som začula dvoch pánov (dedkov) vo veku tak nad 70 rokov, ako sa jeden pýta druhého, že skade ide taký vyfintený a on na to : "Bol som v meste, podporiť našich učiteľov, aj keď som už starý a nemám so sebou čierny dáždnik, tak aby vedeli, že s nimi súhlasím a že pri nich stále stojím." 
A ja, ako budúca učiteľka, som mala najväčšiu chuť ho objať, to som však nespravila, no ktovie, chudák, čo si o mne mohol myslieť, keďže som mu venovala asi milión úsmevov radosti a spokojnosti :)

Milujem, keď mám v izbe na stolíku dve šálky - jednu s čajom, druhú s kakaom , uhm, kávou. Milujem, keď sa ráno zobudím s neupraviteľnými vlasmi (viď fotodokumentácia :D ) a je mi to úplne jedno, milujem, keď prídem do sekáča a odnesiem si za 0,50 € sako talianskej značky a cítim sa jak pani! :D Milujem, keď natiahnem na seba nohavice menšej konfekčnej veľkosti a oni na mne nepraskú ani po tom, čo si v nich čupnem/sadnem/ľahnem/pohnem sa :D Milujem ten večer tohto týždňa, keď som sedela v kresle s vyloženými nohami, čítala si knihu (Den, kdy jsem se naučil žíť - o nej inokedy a viac! :) ) opäť pri jej pasážach plakala od nechápania, keď máte ten pocit, že autor žije váš život... a vtom mi pípla smska s textom "Čítam teraz jednu knihu a je tam krásny výrok a spomenul som si  pri ňom na teba :) Všetci sme anjeli s jedným krídlom. Musíme sa objímať, aby sme mohli lietať." A moje slzy nabrali na obrátkach... čo s nami, citlivkami :) Kamarát, od kt. by som toto nikdy nečakala, si na mňa jednoducho spomenul. Pri čítaní knihy. Najkrajšia pocta-  teda, pre mňa určite. :) ♥
Toho, čo milujem je milión, takže môžte byť pripravení na milión ďalších viet v oddelení "Čriepky". Už teraz sa teším na túto rubriku, lebo je písaná každým jedným dňom. Každým jedným postrehom, "ktorý milujem."

No nemilujem, keď ľudia nevedia, čo znamená milovať. Pre mňa to znamená toto všetko, pochopiť, vnímať, reagovať, prijímať tie všetky drobnôstky, ktoré sú tak veľakrát pre "ľudí davu" neviditeľné a z toho je mi naozaj smutno. Ale smutní nebudeme :) Vnímajte, tešte sa, dýchajte! :) A majte otvorené oči!


fotka fotená v našom krásnom aténskom byte, predposledné ráno, posledná "bytová" káva a bolo to krásne. A preto to milujem tak, ako celú túto fotku, ktorá to celé zachytáva - lebo opäť raz zo sekcie "Andrejova momentka". (LOVE šálka bude veľmi častým aktérom tejto sekcie, lebo sme jednoducho pár! ♥ )

Tie krásne veci zvané kamaráti.

Tie veci, keď si myslíte, že máte krásny a šťastný život, že vaša osobná rozprávka naozaj existuje a vy ju žijete počnúc dňom až po líhanie späť pod periny. No nie je to tak. Aspoň nie vždy, pretože tu máme realitu a ten svet mimo vašej rozprávky, ten nejaký ostrov, ďaleko od toho vášho územia, úplne iný, taký dospelý, nedetský a vy sa v ňom musíte naučiť plávať, hýbať, otáčať, kráčať tými cestami a chodníkmi, ktoré sú vyšľapané ľuďmi, ktorí ani ľuďmi nie sú, musíte mať snahu si preto nájsť tie svoje smery a nedať sa, keď vás od toho všetci odhovárajú a stavajú vás na tie "ich" cesty vedľa nich čakajúc, že pôjdete s nimi a budete ich počúvať, nasledovať ich, držať sa ich tempa a nimi určujúceho smeru. NIE!

Moju rozprávku, moju utópiu, v ktorej si žijem so svojimi najbližšími, so svojou rodinou, kamošmi, parťákmi, jednoducho ľudmi, ktorých by som hneď posadila na moju "Archu" a letela s nimi preč, si vziať nedám. Presne títo ľudia, ktorí majú svoje stroskotané životy plné požiadaviek (nezmyselných), nenávistí, nespokojností, náročností na okolí svet, to sú presne tí, ktorí sa najviac budú pokúšať vám tie vaše rozprávky rozkopať, zničiť, zbúrať, no vy si vždy "chodte to svoje", presne tak, ako to robím ja. Všetky odlišnosti, ktoré vo vás sú, sú tými najväčšími jedinečnosťami, ktoré môžte mať! :)

4. februára na FB poctil informáciou - ževraj bol "Deň priateľstva" a ja som sa pousmiala, že "Naozaj? Dnes?" .... hm, potešilo, ale takým svojím spôsobom. Brala som to ako napr. Valentín - Deň "zamilovaných" - Ozaj? Deň? No, niektorý sa bohužiaľ naozaj zamilovane tvária práve v ten deň, a uvedomila som si, že veľa ľudí sa rovnako, nie len v milostných  a partnerských vzťahoch, tvária milujúce len v ten deň alebo teda nie často, ale že to tak je aj v iných medziľudských vzťahoch - napríklad už v spomínaných priateľstvách.

Priateľstvo, pre mňa jedna z najsilnejších hodnôt, akými môžme disponovať, ku akým sa môžme hlásiť, ktorú môžme pestovať, vnímať a mať! Pre mňa osobne je priateľstvo určitým spôsobom prejav božstva (ale vieru a náboženstvo tu riešiť nejdeme :D), v mojom hodnotovom rebríčku si podáva ruku s hodnotou rodiny, zdravia, lásky a slobody. Jedna horizontálna línia hodnôt. Mojich.
Priatelia, to sú pre mňa tí, ktorí nemyslia len na seba, ale vás považujú za súčasť ich samých, tí, ktorí tu pre vás sú, keď to potrebujete najviac a aj najmenej, tí, ktorí z vás cítia všetko, čo cítite a nedávate to najavo, tí, ktorí vedia, že tie úsmevy, ktoré rozdávate navôkol so štítkom "som šťastný a spokojný", nie sú skutočné a že sa za nimi skrýva smútok, nešťastie a chuť ujsť preč, práve s ním - s tým priateľom a vy čakáte, kedy vám to navrhne a viete, že skutočne dlho čakať na tento návrh nebudete :) ♥

A potom sú tu bohužiaľ tí, o ktorých si toto všetko myslíte, veríte "a ste v tom", že tieto všetky kritéria spĺňajú a napokon - facka - nie, nespĺňajú a vy ostanete len tak stáť/sedieť vyšokovaní, že čo ... Na scénu začnú nastupovať tie všetky "odpoveďou nedisponujúce existenciálne filozofické" otázky typu "To prečo? A prečo? No... a prečo?!" Aj to sa stáva.
O to viac si vážim (a to robte aj všetci vy! ktorí si toto čítate!!!), vážte si (pokojne aj na váhe) tých, ktorí si vás všimnú aj nezištne, len tak, keď s vami chcú hovoriť, sedieť niekde len tak na pive, čaji, káve, mať vyložené nohy, počúvať hudbu v úplnom ticho, prechádzať sa, moknúť v daždi, smiať sa a len tak jednoducho s vami byť. A nebudte smutní, ak zistíte, že takých máte v počte 1-2 "kusy", o to viac sú tými skutočnými :) Ono, je to smutné, človek nad tým premýšľa, nevie sa sústrediť na to všetko ostatné vôkol neho, no uvedomiť si, že všetko sa naozaj pre niečo deje, že všetko má svoj dôvod a že tieto nepríjemnosti ho majú taktiež, je veľmi dôležité, no väčšinou na to prídeme až s odstupom času.

:)

Kalimera, Kalispera vol. 2

Po dlhšej (ne)aktivite tu, znovu aspoň 4 spomienkové vety a znovu o Grécku a Aténach.

M(i)esto s mandarínkovými trhmi 3 minúty od bytu, v ktorom bývate, vo vedľajšej uličke, domy a budovy s (pre mňa) nádhernými dverami a bránami, s barmi, ktoré majú svoje stoličky "tradične" rozložené :) ♥  bytmi, na ktorých strechách rastú citrónovníky (áno, stále, aj v januári!!!) a vy máte pocit, že raj asi skutočne existuje, Akropolou, po ktorej sa prechádzate a predstavujete si, aké to tam celé bolo pred tým celým časom, kedy bola centrom všetkého. K tomu, ako najväčší dar pre mňa, milovníka svetla, slnka a slnečných fotiek - dávky Slnka every day plnými hrsťami! Ako pre nás a ako na želanie. O chvíľu to bude mesiac, čo sme videli túto krásu z okna lietadla, neskutočne ten čas rýchlo letí a letí, škoda. Ešteže má ľudstvo dar zvaný fotky, všakže!
:)