Ako študentka, ktorá počas školy (vo voľnom čase, ktorý si ale spraviť musí, "lebo rozvrhy ...."- viac nekomentujeme :D) pracuje, a pracuje viac než dosť, pretože chce auto, chce neustále cestovať, chce si kupovať pekné veci, milión farebných Vans-ov, "tuning" na svoj milovaný Canon a zároveň nebyť na obtiaž rodine, do toho fotí a k tomu aj doučuje cudzí jazyk, ako-tak učí na strednej, navštevuje rôzne archívy a pracuje na "svojej" vedeckej činnosti (v období, v ktorom ešte ani zďaleka nemusí :D), to mám s časom "pre seba" naozaj náročné. Nejdem sa tu sťažovať na to, ako nestíham, pretože stíham. Neviem ako, ale myslím si, že nech má človek toho akokoľvek veľa, je to na ňom, ako si to vie/nevie rozdeliť. Ja tých svojich "záležitostí" mám pomerne veľa, no popritom viem aj žiť, viem ísť na celý víkend k ♥ osobe, cez týždeň ísť žiť a prísť domov na druhý deň a pokračovať vo svojou "pracovnom režime". V podstate, milujem svoj život so všetkými tými časťami, ktoré denno-denne absolvujem. Naozaj. To všetko nás totiž formuje :)
Avšak teraz, v období, kedy to začína tak krásne ožívať, voňať, svietiť, dýchať čerstvosťou a prírodnou obnovou, je to akoby som to všetko chcela zahodiť, obuť si tenisky a len tak bežať a bežať (možno aj trasu Foresta) a nemyslieť na to, že čo všetko ma čaká v čase, keď dobehám a tenisky vymením za papuče.
Tento týždeň začal presne tým zlomom, kedy som si svoj "rebríček" povinností a priorít úplne poprehadzovala z dôvodu akejsi "dôstojnosti" k sebe samej. Bola som v práci, kde som jedla prvý tohtoročný medvedí cesnak vďaka môjmu úžasnému kolegovi, no rozhodla som sa, že sa tak skoro v práci neukážem a spravím si čas na bádanie, učenie detí a seba, kávu, ktorú si nemusím sama uvariť. A knihy. Najmä tie knihy, ktoré majú tento mesiac svoj sviatok ♥
Dostala som návrh na doučovanie mladej slečny a ako človek, ktorý už s učením aj doučovaním má prax, som nemohla odmietnuť. Toto sú presne tie činnosti, ktoré nás samých vedia posúvať iným, možno správnejším smerom. V dni, kedy fungujem viac ako 13 hodín na nohách, som si teda do "ohňa" priložila ďalšie polienko, no absolútne to neľutujem, takže moje stredy sú pre mňa "horor" stredy, no nevadí :)
Ráno, keď som šla do školy, sa toho udialo až príliš veľa, no predurčovalo to stredu na výnimočný deň. Hneď po vystúpení z autobusu som stretla kamošku z práce, na to hneď kamarátku, o ktorej existencií som už aj pochybovala, pekného chlapca čakajúceho na zástavke. Prvú polovicu školy som ako-tak prežila, šla doučovať milú mladú dámu, cestou od nej som stretla rodinnú známu, ktorú som roky nevidela a aj napriek tomu, že som sa cítila už naozaj zničená mi povedala, "Si krásna ako vždy." Aj keby to bola milosrdná lož (čo od nej ale isto nehrozí :D :D dúfam), ma to potešilo rovnako, ako práve vykúkajúce slnko a fialky všade okolo rodinných domov, popri ktorých som prechádzala. Touto cestou do školy som si všimla aj dve malé dievčatká, ktoré zdravili nejakého pána. Najprv som si myslela, že je to ich sused alebo len okoloidúci, lenže som uvidela, že ten pán držal v ruke 2 papiere a na nich nakreslené farebné obrovské srdiečka, takže mi docvaklo, že je to ich ocino. Ako nasadal do auta, tak tieto kresby pekne poukladal na palubnú dosku a usmieval sa. A musela som sa aj ja. Vnímať okolitý svet je niekedy naozaj krásne. Aj keď ten svet taký nie je. Maličkosti ho takým robia. Školu som opäť prežila a zo školy som šla pozrieť tú ráno "znovuobjavenú" kamarátku, zistila, že aj keď nie sú ľudia v takom kontakte, ako zvykli byť, nič sa medzi nimi nezmení a je to úplne krásny spokojný pocit. :) Od nej cestou na bus som stretla spolužiaka, ktorého som nevidela dva roky... a opäť sa mi potvrdilo to, čo som napísala v predchádzajúcej vete. Naozaj som tomu dňu bola rada. Naozaj rada.
Utorok koncert s mojou soul-mate u nás v Trnave na kapele, vďaka ktorej sme sa spoznali... štvrtok celý "prebádaný" v archíve v rodinnej atmosfére, keďže sa udial jav nevídaný - bola som tam LEN ja a moja ďalšia veľmi dobrá kamarátka, pol dňa tam stráveného mi bolo akýmsi "vykúpením", keďže som sa hrabala v histórií, ktorú tak milujem! (a dozvedeli sme sa! že už v roku 1946 deti na obecnej škole mojej dediny mali "Mliečne desiate", ktoré im platilo mesto - krásne, nie? :) a že výmysly modernej doby, no houby :P ).
A piatok. Konečne piatok, veľa slnka, sukňa, riflová bunda, podkolienky, dva copy, moje ja, za ktorým sa ale musela obzerať celá Trnava a následne aj Bratislava.... (človek asi nemôže byť iný, ale aj tak ním budem!) do ktorej som šla "uniknúť" pred svetom. Šla som si vyzdvihnúť knižky ku kamarátovi do Phanta rhei a potom, úplne neplánovane na "kávu/koláč/papanicu/víno/všetkomožné" s mojou utorkovou parťáčkou :) A tak vznikli aj tieto dve fotky, ktoré aspoň pre mňa majú úplne iný rozmer = Prvá je výhľad z nášho stola v podniku na kostol, o ktorý sa opieralo to konečne jarné slnko :) (a nejaký ... milujúci sa pár, ktorý som si všimla až keď som dala fotku do pc... :D ) a potom moja literatúra, na ktorú som sa TOĽKO A TAK VEĽMI tešila! :) a káva, ktorej som sa tiež po hodine od objednania... dočkala.
A dnes sobota. Rodinná sobota. I keď spočiatku smutná, pretože ľudia či chcú, či nie, musia odísť z tohto nášho pozemského sveta do toho nebeského a potom rodinný deň v kruhu ten najbližšej rodiny, ktorá i keď nás veľakrát potrápi, je jediná, ktorú máme a tie chvíle, kedy si od smiechu držíme naše bruchá, je na nezaplatenie! :)
Užívajte si rodinu, ZDRAVIE!!!!, priateľov, kamarátov, slnečné lúče, milé inakostí ľudí, knihy, kávu, kvitnúce fialky... a najmä, nezabúdajte žiť.
:)
