Poznáte ten pocit, keď si poviete, že sa vám nepáči tá rutina, to všetko tak lacno sa opakujúce, ten stereotyp a chcete sa pohnúť ďalej? A keď to niekomu poviete, tak vás vysmeje, pretože mu nejde dokopy spojenie vašej osoby a slova stereotyp? Niečo také sa deje mne. A vlastne aj samej je mi to divné, pretože sa nepovažujem za stereotypného človeka, no ale aby mi to vydržalo čo najdlhšie, a časom do toho stereotypu neupadla, som sa rozhodla spraviť ďalší krok vpred (akoby ich nebolo každý deň viacneždosť), no rozumiete, niečo, po čom si poviete, že robíte tú pomyselnú klišéidnú "hrubú čiaru" a idete si povedať, že *začínam odznova*.
Bol piatok dva týždne dozadu, ja som šla z práce domov, kráčala som tou dlhokánskou ulicou, ktorá je lemovaná iba hlavnou dvojprúdovkou a roľami, konečne bolo krásne, svietilo slnko ešte aj o tom čase! (po 16:35), fúkal len príjemný vánok, polia boli zelené a zajkovci si na nich žili svoje (dúfam) nerušené životy a ja som konečne!!!!! cítila JAR ♥ moju milovanú jar. A keďže jar znamená nový začiatok, prebúdzanie sa, oživenie zaspatého, tak som sa rozhodla aj so sebou niečo spraviť - "prebudiť sa" a ako lepšie začať, ako tým, že si poviete, že chcete ísť sami pre seba odznova? Konečne čas na behanie bez toho, aby ma chytil zápal priedušiek, cvičenie nie len v interiéri, ale aj konečne na trávniku na dvore a najmä, rozhodnutie si konečne ostrihať svoje "zelené brčky" a nechať to celé rásť odznovu, tak, ako keď sme boli malé deti, školáci, ktorí si sadili semienka žítka ku Veľkej noci. A pravdupovediac, keď som uvidela, ako mi úžasne kaderníčka vyžehlila vlasy, a uvidela som ich reálnu dĺžku, tak som síce zosmutnela, no prikázala o to rýchlejšie strihať! A neľutujem, absolútne.
Začiatky sú fajn, všetky. A aj tieto krátkovlasé! :)
