Každý máme svoje životné symboly, spomienky či nejak bližšie "špecifikovanú" pamäť, ktorá sa nám spája s miestami, predmetmi, tvarmi, chuťami alebo vôňami. A presne sa to týka aj mňa. V lete mi jeden pekný chlapec povedal (ešte si aj presne spomínam, že bol večer, možno už aj noc, veď kto by vnímal čas, keď nemusí a kráčali sme zo starého mesta na kraj ... pre mňa vtedy asi sveta), že on má pamäť na chute a že jeho spomienkou na jednu z tých "životných" chutí je chuť lyžice, ktorú obhrýzal ako malé dieťa, keď mu rástli zuby :D
A tak isto si spravíme retrospektívu v mojom živote a čase, a dostaneme sa do môjho detstva, do mojej sekcie "pamätí na vône" a tadá- vitajte - fialky. To je tá pre mňa vôňa detstva, života, nových začiatkov, prírody, ktorá znovu ožíva vo svojich farbách a sile. Nikdy nič ju nepredčilo. Ani drahé krásne parfémy, ani nič. Konvalinky, orgován, to pravé detské vaničkové mydlo, vôňa kávy, novej (ale i 100 ročnej) knihy a čistých posteľných obliečok, čerstvého vzduchu potom, čo prestane pršať. A jasné, mikina toho pekného chlapca, samozrejme. To sú ďalšie moje životné vône.
Včera, v nedeľu, keď som sa zobudila a uvidela, že vonku je konečne tak krásne a že moja jar naberá na obrátkach, som sa (konečne) prezliekla z pyžama a vyšla k nám na dvor. A ľahla si. Ľahla si do toho nášho (pre mňa najkrajšieho miesta v dome a v kozme) trávnika, medzi tých milión fialiek, ktoré si tam rastú non-stop, neustále, moje silné bojovnice, ešte aj v zime im trčia hlavičky zo snehu. Avšak vtedy akosi nemám chuť sa medzi nimi váľať :D Takto na nás pieklo skutočne teplé slnko, vietor príjemne vanul a ja som mala hlavu zaborenú v nich a v tráve. A vtedy som si uvedomila, že ďalšou mojou "životnou vôňou" je vôňa hliny. Nuž, márne, som ja dieťa dediny, nech som akokoľvek dlho žila v mestách, a ešte aj budem, viem, že to práve dedina je to "miesto pre mňa". A náš háj za dedinou, ktorý je fialiek plný práve v tomto období.
A tak som vďačná, že Slnko svietilo akoby na objednávku a mohla som konečne fotiť niečo, na čo som sa tešila veľmi ale naozaj veľmi dlhú dobu. A keď sa ma babka spýtala (podľa mňa naozaj zbytočnú otázku)
"To tam musíš celá ležať?" som len pyšno povedala, nech si ľahne ku mne a pochopí, prečo je mi tam tak dobre! :)
Budem sa opakovať, ale toto posolstvo je moje najnajnaj ... -Vnímajte maličkosti. Vždy a všade.
:)
