Nazvime ho "Momenty".

Znova po "istej dobe", ale tá (nielen) "dnešná doba" plynie tak rýchlo, že sa človek naozaj nemusí ani vyhovárať. Mám pocit, že si to všetko budem nahrávať, lebo už ani zapisovať si nestíham.
Myšlienky mám v sebe už od doby posledného "fialového" článku a už sa samozrejme 1000X stihli pomeniť, resp. ani nie pomeniť, ako v naozaj značenej miere doplniť o ďalšie a ďalšie. Najskôr to mal byť článok plný lásky k magnóliám a tej citeľnej, citeľnej po naozaj všetkých stránkach, jari. Keď máte ten pocit, že žijete aspoň chvíľu v utópickej krajine Thomasa Mora alebo Slnečnom štáte od (tiež Tomáša) Campanellu. Slnko všade, to Slnko, ktoré už aj cítite na svojej pokožke, ktorá je zrazu horúca, to Slnko, vďaka ktorému si môžte ľahnúť na trávnik a cítiť tú úžasnú vôňu jarnej trávy, najviac rozkvitnutých stromov (pre mňa by takými mohli byť celý rok, aspoň by mal človek pocit, že žije v nejakom obraze z obdobia romantizmu, ktorý nezobrazoval len predstavy, ale realitu). Čas, kedy si konečne môžem dať šaty, konečne kvetované čelenky, konečne ísť nenaobliekaná ako cibuľa, ale len tak. Len tak.

A presne "len takým" dňom bola aj minulá streda, konkrétne 30. marca. Samozrejme, že deň bol plný povinností, školy, doučovania malej slečny, školy a školy a napokon stanice, perónu a vnímania podozrivo tichej Trnavy, v ktorej bolo počuť iba kolieska zo skejtov, na ktorých uháňali a zjavne si užívali tie prázdne cesty, dvaja vyrastajúci skejťáci. A najmä to bol deň, kedy som konečne mohla vypustiť "do sveta" moje pravé, prírodu milujúce JA, v čipkovaných šatách smaragdovej farby s veľkou sukňou a kvetovanou čelenkou položenou na vrkočoch. Konečne. A tak isto konečne som bola znova so svojím dievčaťom. To je presne ten typ človeka, s ktorým sa môžte opiť, "robiť zle", ponocovať, chodiť "domov" za svetla druhého dňa, úplne sa tešíte na tú hanbu, ktorú zažijete a zároveň ten človek, s ktorým sa bavíte dlhé hodiny o filozofií, knihách, vzťahoch, hudbe, všetkom.
Po nasadnutí do vlaku ma čakala takáto vyhliadková cesta ♥ pri ktorej som si predstavovala, ako po našom západnom Slovenku behajú žirafy, antilopy a podobné zvieratká zo saván. Jednoducho cestujete vo svojej hlave niekde úplne inde, všade tam, kde vám to predstavivosť dovolí.
V BA sme šli na koncert metalcorových kapiel - úplne som tam zapadala svojím "dresscodom" - ako vždy a všade :D Na druhý deň, presne ako som vravela, ticho a ticho a ticho uprostred hluku, zastavenie sa a vnímanie vôní toho krásneho trávnika a modrej farby oblohy. A vôní. Vôní a farieb tej krásnej magnólie, ktorá si v tej Medickej rastie ako kráľovná parku. Jediná, no najkrajšia.
Presne ten deň, kedy som mala byť v práci a zarábať si na auto, presne ten deň, keď som mala ísť podľa môjho "harmonogramu" a mať ten akýsi povinný stereotyp, no ten deň takým nebol.

Všetci sa niekam náhlia, neustále sa ponáhľajú, majú stres, pretože meškajú, sú nervózni, lebo nič nejde tak, ako potrebujú, aby šlo. Povinnosti nás tak predbiehajú, že prestávame žiť a žitie sa nám mení na prežívanie. Radosť zo života a okamihov sa mení na radosť na piatok a víkend. Vidina a radosť peňazí a blahobytu predbieha radosť z okamihov, ktoré sa už nikdy nezopakujú. Nikdy. Momentálne okamihy nevnímame, pretože sa náhlime za budúcnosťou. Ale prečo? Prečo?
Škola, archív, práca, prax, doučovanie, škola, prax, škola, práca, prax, archív, doučovanie, škola, práca, prax = asi takto nejako to vyzerá u mňa obdobie posledných dvoch mesiacov rokov. Samozrejme, že pomimo to všetko stíham aj žiť svoj milovaný rock´n´roll punkáča, no naozaj vypnúť uprostred toho celého si dovoliť nemôžem. Až dovtedy. Do tej stredy a následného štvrtku, kedy som si povedala, že nie, nezobudím sa na budík, resp. zobudím, no vypnem ho úplne. Aj s telefónom a ostávam v perinách. Nie, nejdem utekať na MHD-čku a z nej na vlak, nie, nejdem ešte domov a nie a nie, ale ideme sa prejsť, ideme na prechádzku, ideme dýchať tú bratislavskú rozkvitnutú "Makarsku", ideme na zmrzlinu, ideme vnímať to najkrajšie ročné obdobie, ideme len tak byť. A poviem vám, bol to ten najkrajší deň za poslednú dobu. Sama na seba som bola hrdá, že som učinila tento krok, neísť do práce, keďže som viac ako tvrdý workoholik, za čo dostávam patrične "vynadané" (najmä od môjho dedka). Ležať vyzuté v tom slovenskom "central parku" uprostred ruchu a všetkých tých ponáhľajúcich sa ľudí, ktorí zabúdajú žiť, bol naozaj potrebný deň, v ktorom som síce nič nezarobila, čo by mi píplo na účte, ale zarobila som si duševnú pohodu, ktorá mi tak chýbala. A to všetko vďaka náhlej, spontánnej zmene zo sekundy na sekundu. Ach, ako ja len veľmi môžem tú spontánnosť, ešte, že ju tu máme. Len škoda, že jej nie je schopných viacero ľudí...

Vnímajte, zastavte, stopnite sa... viem, že sa to možno ľahko povie, ale nie, nie je to nereálne. Ten kto nevyskúša a neodhodlá sa, nikdy nič nespozná a nezažije.
Ak by som sa ja neodhodlala, tak ... by som neuvidela prebiehajúcu "africkú savanu" za Trnavou, nepila úžasné pivo na koncerte, nefotila tie prekrásne rozprávkové stromy a nebola so svojou spriaznenou, ryšavovlasou dušou.
Tak sa vypnite zo stereotypu ... a zapnite sa do toho pravého "žijúceho" módu :)