"Nemám rada ľudí." "Som mizogín." Tieto vety som povedala už dávnejšie a plne si za nimi stojím. Samozrejme, že sa všetci ozvú s pripomienkou "a preto chceš byť učiteľkou?". Áno, chcem ňou byť, pretože viem, že som v tom dobrá, baví ma to a chcem medzi deťmi/žiakmi/študentmi šíriť akúsi "revolúciu" kritického myslenia a pomáhať im hľadať svoje JA a pomáhať im nasmerovať ich názory možno lepším smerom... Čiže na toto sa môj "výrok" nevzťahuje. Milujem koncerty, milujem festivaly, milujem výlety, milujem spoločnosť .... a to všetko je tvorené ľuďmi. Skôr ten môj "výrok" je zameraný na druhú stranu pohľadu. tým myslím to, akí tí ľudia sú.
Ja, ako človek cítiaci a vnímajúci okolie, stále dúfajúci v utópické vízie spravodlivosti, glorizujúci úprimnosť, priamosť a DOBRO, si takéto veci a situácie príliš pripúšťam a to veľakrát vedie k tomu, že je mi smutno, že chcem byť schovaná pred svetom v posteli pod perinami a veriť, že sa mi to všetko sníva. Sníva preto, lebo vyššie vymenované pojmy akoby neboli nosené. Akoby boli staromódne, nemoderné a nezapadajúce do "mozaiky súčasnosti" a ľudia ich absolútne preto nevnímali. Súčasnosť formovaná falošnosťou, pretvárkami, umelými silenými úsmevmi, urážkami, prezliekania kabátov (v každom ročnom období), státie na všetkých stranách, ktoré sú v hre, sedenie na všetkých stoličkách, ktoré sa im núkajú. A je jedno, kde sa nachádzate, či ste v škole, či ste v práci, nebodaj v prostredí rodiny... človek nech sa snaží akokoľvek tomu vyhýbať, neminie ho to. A to je aj môj prípad. Stredná škola a moja naivita, že veď sa posuniem ďalej a bude to iné, bude to superamerické... "jasné". Vysoká škola detto. Je mi z toho smutno, ako ľudia, ktorí sa hája tým, akí sú dospelí a idú učiť občiansku náuku, resp. etiku, sú sami nemorálni, neetickí, nič im nehovorí etické správanie ani po tých 6 semestroch tohto predmetu, ktorý majú absolvovaný... ktorí majú za sebou už dávno "hranicu dospelosti", no chovajú sa ako hlúpe sprosté nevychované tvory (nepoužijem výraz decká, pretože tie sú oveľa inteligentnejšie a vychovanejšie, ako tieto prípady). Samozrejme, že vychádzam zo svojej osobnej skúsenosti a to viac ma to mrzí, že tieto javy sú skutočne prítomné a reálne.
"Iná , tak iná" ako odznieva v jednej slovenskej piesni, je čistá charakteristika mňa. V tomto prostredí, kde sa stále nachádzam, to platí dvojnásobne. Ľudia, ktorým pomôžete, na to razom zabúdajú a idú k väčšine, samozrejme, že k tej neúprimnej a falošnej, ďalší ľudia, ktorým poviete, aby skúsili zmeniť svet zmenou seba samého povedia, "načo by som to robil, ja idem tade, kade ostatní"... a potom sme tu my. Teda, neviem či aj vy, ale ja určite. Tá, ktorá pomôže aj vtedy, keď jej pomoc podaná nie je, tá, ktorá radšej bude sama, ako si vyrábať vrásky umelými úsmevmi, len aby zapadala do spoločnosti týchto jedincov. O to viac sa teším na vrásky z toho čisto úprimného smiechu, z ktorého vás bolí celý človek! :)
Ako mi povedala moja karmická spriaznená duša v čase, keď som si kládla všetky existenciálne a básnické otázky typu "Prečo? A prečo teda?" - "ten, kto nejde proti prúdu, sa k prameňu nikdy nedostane". Keď som si to prečítala, ostala som nemo pozerať na monitor a očami som asi 1000X prešla tieto slová a uvedomila si, že ÁNO! A budem svojská, budem sama sebou a budem tá "iná" ... a vlastne to povedal aj môj milovaný Kurt, "Radšej budem nenávidený za to, kým som, ako milovaný za to, kým nie som."
Nemal pravdu? Jasné, že mal a bude to mojou charakteristikou po celú dobu mojej existencie. Aspoň mám jasno v tom, kým som a nemusím sa zato hanbiť. A nikdy ani nebudem. Čo však o niektorých (väčšine) ľuďoch nemožno povedať.
Keď sa ráno prebudíme, ani nevieme, čo nás všetko v ten deň postrehne, tak, ako sa to stalo mne tento týždeň. Do školy som kráčala s kávou v ruke po boku mojej sparing kamošky, v slnečné krásne úžasné ráno, až pokým som nevstúpila do školy a nedostala facky, ktoré ma prebrali do hnusnej reality. A tak som si uvedomila, že môj status "Alice v krajine
Alica s mašľou vo vlasoch, ľudových blúzach vracajúca sa v topánkach od hliny z hája vedľa domu.
Tou som a budem, a pozdravujem všetkých po materiálnych veciach dychtivých ... nepríjemných ľudí.
