Pre mňa takým dňom bol piatok, na ktorý som sa tešila ako malé decko. Bol to síce deň, kedy som končila svoju pedagogickú prax na strednej škole poslednými dvoma hodinami, čo ma neteší, pretože by som tam najradšej ostala, avšak, všetko má svoje konce. A ten koniec mala aj moja prax, kt. som ukončila tým, že som svojich žiakov požiadala, aby mi napísali (anonymne) na papier názory a postoje voči mne. A poviem vám, bol to ten najlepší krok, ktorý som mohla spraviť. Zistiť, že môj "iný" prístup k žiakom, deťom je chcený, že ho prijali a že im bude chýbať, lebo "iné p.u. to tak nerobia", bolo pre mňa najkrajším zistením. Pri ich čítaní som sa usmievala, smiala a veru, aj sa mi "spotili" oči, lebo to bolo naozaj krásne zistiť, že byť takým, akým ste (zjavne iným na dnešnú dobu) je to najlepšie, čo môžte robiť. A to všade, doma, medzi priateľmi, v práci, v škole, všade! Takou som a vidím, že sa to najviac opláca, keď z vás iní majú dobrý pozitívny pocit. A ešte krajší, keď vás žiaci- študenti uvidia v areály školy, ako sedíte na lavičke a prídu za vami, lebo sa chcú rozprávať... najviac! ♥
Tieto lístočky som si čítala sediac vo vlaku smerom do BA za kamarátkou, kde som šla naplniť plnohodnotnosť pojmu "off režim".
Cestu vlakmi milujem, vždy sa tam stretnem s tak širokým spektrom ľudí... ale to je osobitná kategória na článok :) Takže, inokedy. No, výnimkou nebola tani táto cesta, keď si ku mne prisadol pán (zjavne finančne "zahojený" na celý život), celý od hnedej farby, pretože si sadol na natretú lavičku, nervózny, lebo všetky tie značkové veci môže akurát tak vyhodiť. Muž, kt. stratil kľúče, rozbil si mobil a prišiel o vodičák na 3 roky, lebo mu namerali 263 km/h na diaľnici... človek, kt. by ste možno okrem pešej zóny v meste alebo nákupnom centre nestretli, zrazu sedel oproti vám, na tých 30 minút vám rovný. Zaujímavý pocit, poviem vám. A vedela som, že i keď sa moje konto určite nerovná tomu jeho, že som asi šťastnejší (a bohatší) človek, ako on. Teda, určite.
Už piatok mi začal môj "off režim", no plné rozmery dostal na ďalší deň, v sobotu, kedy som bola dohodnutá s kamarátkou od detstva, mojou každodennou spolucestujúcou busom, spolukráčajúcou rannou Trnavou do školy, spolufilozofujúcou a smejúcou sa úžasnou dievčinou, že sa pôjdeme konečne fotograficky vyžiť do nášho hája/lesa pri dedine. Síce sme sa obe tešili, no nečakali sme, že by nám mohlo počasie tak veľmi priať. A tak sa aj stalo.
Najkrajších 22 stupňov, modrá obloha, slnko slnko a ešte raz, slnko všade. Vietor, ktorý sme lámali našimi bicyklami a napokon vstupná "brána" do lesa, ktorá nás preniesla do akejsi prírodnej Narnie a raja zároveň.
Najkrajší čas, aký sme si mohli priať a prežívať. Prechádzať sa, vnímať to ticho! ktoré bolo
