Avšak, bol piatok, prišla som domov celá naozaj moc mŕtva, no so zaujímavou skúsenosťou zo zástavky počas čakania na bus (aj to bude na budúce, sľubujem), otvorenie dverí na dome, na verande, na izbe a mŕtvo. Konečne ten režim "off", na ktorý sa tešíte už v pondelok ráno po tom, čo vstúpite do práce na vaše miestečko.
To, že ma čakajú naozaj ťažké skúšky akosi ešte stále nevnímam, no mala by som, avšak som si povedala, že TO, že má byť prvý letný víkend, isto nechcem zabiť (m)učením sa na skúšky z Teórie štátu a práva a Filozofie Sorena Kierkegaarda, i keď je to vskutku zaujímavé... a tak som nič nerobila. Ok, dobre, písala som si poznámky do asi jednej rána, no nič viac som preto cez víkend nespravila (rovnako veľké nič ako pre slovenský hip hop).
Ráno (už je sobota) sa budím do celkom tichej domácnosti, na čo nie som naozaj zvyknutá :D Sedím, vnímam to naozaj krásne počasie z okna, už aj z terasy a ja si uvedomím, že naozaj byť doma nechcem. Píšem svojej dievčenskej láske Monike ♥ a ona mi na to ihneď odpovedá "Prídi ku nám :)". Oznámenie môjho rozhodnutia mamine a otvorenie šatníka, z ktorého som hneď vedela, že nebudem tradične vyťahovať flanelku, čierne rifle a kapelné tričko (ako by to spravila Jedna z Nás dvoch), no teraz to vyzeralo na víkend Tej druhej :)
Sukňa, ktorú som si kúpila ako "motivačnú" (už ju zapnem!) a nie len takú, ale naozaj tú, ktorá mi pripomína medzivojnové obdobie, kedy ženy vyzerali naozaj ako ženy. Blúzka, silonky, oxfordky a klobúk prinesený z januárových Atén, ktorý som ešte na SVK nevidela... ♥
To, že sa budú na mňa všetky "rovno idúce ovečky" pozerať/zazerať/obzerať/otáčať, som plne čakala a kašlala na to. Ako vždy :)
Vystúpila som z busu, zvítala s mojou najdrahšou, prešli sme sa našou promenádou, potom sme zablúdili do Kamenáča na Country fest, kde bolo TOĽKO ľudí, že si naozaj neviete predstaviť a to nie je klišé a po ďalšie, ak to povieme my dve, čo si už nejaké tie festivaly v Kamenáči zažili... tak na tom dačo pravdy bude! :)
Z Kamenáča znovu prechádzka domov, do môjho prechodného bydliska (cháp Mončin dom :D ), kde to je naozaj ako moje. Viete, to sú presne TÍ ľudia a presne TIE miesta, na ktorých sa už cítite naozaj ako doma. Jej rodina, jej známi, blízki, rodičia, babka, brat, sesternica... nie je mi to vôbec cudzie. Je to presne také "americké a sladké", ako v tých tínejdž filmoch o najlepších kamoškách od plienok, cez základnú, strednú, prvé krámy až po univerzitu, avšak my sme 3/4 vecí vynechali :D, no aj tak to dobehli (a stále dobiehame).
Dať výpoveď zo života, je moja typická veta, ktorá znamená presne tieto situácie - útek do útočiska, ktorý pre mňa v dnešnej dobe a posledný rok znamená práve Monika a moje dievča, Zuza Blúza.
Tento víkend bol Monikin, ten nasledujúci zase Zuzkin ♥ Pri nich dvoch to platí, že kamošov môže mať človek stovky, no pravých priateľov spočíta na jednej ruke :)
Monika, stará sa o mňa, a stará a stará, robí mi papať, vyrába mi banánovú zmrzlinu a dokonalé frapé, behá predo mnou v spodnom prádle a aj nenamaľovaná. Monika, ktorá sa vždy 100 X urazí, keď jej poviem pravdu, no 101 X odrazí, lebo sme proste svoje.
A taký bol aj tento víkend. Najviac spontánny, urehotaný, uprechádzaný, smutný, ujedený, beztukový :D, kávový a napokon najviac spontánny vol. 2, keď sme našu túžbu po výlete a romantike zakončili piknikom pri Dunaji s pravým piknikovým košom plným všetkého možného dobrého! ♥
Kamenáč plný brečtanu, proma plná pagaštanov, ufučaný breh Dunaja a poloprázdny Urban na Laurinskej... aj takto vie vyzerať jeden a pol dňa s milovaným človekom, pri ktorom viete, že "my sme také celoživotné, vieš o tom?!" :) ♥
Kamenáč ♥
Tá, s ktorou sa 100 X rozídete a 101 X dáte dohromady, lebo to tak má byť! ♥
