hudba hraj!

Najkratší príspevok ever - nestíham písať = pretože nestíham ani žiť!

Tento víkend to bol Family fest, o hodinu vyrážame na Open´er a z neho v nedeľu priamou čiarou na Rock for people ♥ ♥ ♥

O všetkom  a ešte viac všetkom Vám napíšem, keď sa vrátim (ak prežijem), tak 7.7. som doma :)

Nuž, raz darmo .... som dieťa hudby a festivalov ♥

Keď bolo.

Keď bol 15.september 2015 a krásne teplo, slnečno a deň predtým búrka a deň strávený v práci.
Keď som v ten deň fotila 5.výročie jedného páru, kt. dnes už pár nie je...
Keď som ešte mala dlhé farebné vlasy.
Keď som si žila "malý Paríž v Malom Ríme".
Keď som na ruke mala tri spomienky.
Keď aj takto nejako to vyzeralo pred rokom.

Veľakrát sa pristavím pri tom (najčastejšie je to v práci :D), ako ten čas TAK neskutočne letí a už aj uletel (teda, okrem času stráveného v práci - ten totiž vždy stojí, ako prikovaný! všakže :D), ako sme stále len starší a starší a ja čím ďalej tým viac túžim byť "stále deckom".
Je mi neskutočne ľúto toho, ako nás každý iba buzeruje a je zhrozený z našich činov "veď to už by si vo svojom veku nemala/ to nie je vhodné/ kedy dospeješ/ to nerob/ to si nedávaj"... a BLA BLA.
A na just som si v lete dala odfarbiť vlasy, a just sa z nich stali zelené a just som chodila do práce a z práce na koncerty, a just a just a just.  A just som si dala pirsing do nosa a nad peru. (Nie na just, Ale konečne TAK, ako som to chcela ja a ja a ja!)

Moje chcenie či túžba byť dieťaťom je taká silná, že iba veľakrát nechápem, ako ju veľa ľudí nevie prijať. Nemyslím "byť deckom" v tom zmysle, že budem cumlať dudlíky a piť teplé mliečko z fľaštičky :D ale práve to iné, byť stále bezprostredný, robiť to, čo nám napadne, byť spontánny a mať rád bodky, pásiky či malé srdiečka na ponožkách.
Netušila som, že tieto moje vlastnosti budú tak nepochopené. A na toto som prišla presne pred rokom.
Mládež dnes "dospieva" predčasne, deti sú rodičmi, 15 ročné dievčatá vyzerajú na 25 a úcta a slušnosť sa už nenosí. A potom, v tomto škaredom svete chce byť niekto stále tým dobrým, milým a hravým dieťaťom a nie je mu to dopriate... Kam to tu celé speje?! :/

Ľudia majú veľmi častú tendenciu nám kázať a diktovať úkony nášho života a akosi si stále viac a viac neuvedomujú, že je to zbytočné.
Tak, ako si oni žijú životy svoje, si aj my chceme žiť tie naše, a tak by to aj malo byť.
Konštruktívna kritika, rady do života  a podané pomocné ruky sú tie najväčšie radosti a dary, ktoré môžme dostať a ja osobne som im neskutočne vďačná. Avšak, diktáty od druhých, možno síce starších a skúsených, mi naozaj prídu ako zbytočné. Neberú nás rovnocenne, pritom na to už dávno "máme vek" (ktorý nám aj oni sami tak radi pripomínajú) a aj čo-to odžité.

Ľudia majú neskutočné množstvo konvencií v sebe a nevedia sa od nich odpútať. Čo je naozaj veľká škoda. A potom my, čo si ideme svoje vlastné chodníky inakosti, sme terčom nemilých slov a narážok. Čo týchto ľudí konvencií vie ale riadne nahnevať je napr. môj postoj - usmiať sa a ísť ďalej. Očakávajú hádky a môj prejavený nesúhlas a potrebujú konflikty. Lenže, mňa osobne ich kritika, resp. neprajnosť vie tak nakopnúť, že dnes, nech sa deje čokoľvek nespravodlivé a neférové, škodlivé a nedobré, sa snažím povznášať. Samozrejme, že ma to zamrzí a je mi z toho smutno, avšak, vrásky nechajme prísť samé prirodzene vekom a nie hlúposťou iných.

:) Tak si žime súčasnosť, prítomnosť, skáčme v mlákach, smejme sa v búrkach, spime na lavičkách ♥ Len buďme sami sebou :)

My dve. K 5. mesiacom! :)

MY DVE.

A 5 mesiacov má dnes tento náš (môj) denník. A MY DVE tak, ako aj sme. My dve nie sú dve osoby (zatiaľ), je to jedna osoba a jej "spoločenská" schizofrénia. Teda, moja.
Presne tak, ako bol myslený názov tohto počinu, vyzerá aj tento článok, resp. fotky v ňom. Samozrejme, že vznikli tradične od úžasnej Magiee ako vždy, ale konečne ukazujú to, čo som týmto názvom a blogom aj chcela docieliť a to jeeee - toto.

Jedno ráno sa zobudím, chcem mať Vansy, chcem mať koženku, chcem mať vlasy na všetky svetové strany, chcem byť ten depešák, ktorého si moja mamina vychovala bez donútenia. Deň, kedy mám linku viac než väčšiu a červený rúž tmavší, než obyčajne (teda, od decembra, kedy som sa zaľúbila do tohto dokonalého, stále :D ale chápete).
 Druhé ráno sa zobudím a chcem byť aspoň troškou tou dámou, ktorou akože aj mám byť (ako mi stále vyčíta  a pripomína moja milovaná mať). Vždy vždy vždy sa mi páčil štýl classcoru a konečne sa mu začínam (aspoň pomaličky) približovať, a preto ma ešte viac bavia pohľady ľudí, ktorí nevedia, čo si majú myslieť o babe s pirsom v nose, tetovaním, slimákom v uchu vedľa perlovej náušničky, v klobúku, oxfordkách a áčkovej sukni = a to je TO, čo ma tak baví a najmä ... TAK vystihuje. A keby len vedeli, že tá baba je budúca pani učiteľka... by ma ich reakcie isto ešte viac bavili :D Ale tak, to sú tie predsudky, ktoré sú  zrejme v prirodzenosti každého z nás a mne je z toho stále viac a viac smutno. Ale o tom inokedy  (bože, už som vám toľko článkov cez túto vetu - "Ale o tom inokedy" nasľubovala, že ... ale budú! jedného pekné dňa :D ).

Takže, späť k tomu môjmu rozdvojeniu. Najviac pri ňom trpia (ale už si najviac zvykli) zrejme naši 4 páni šoféri, ktorí ma každé ráno a večer vezú do mesta a z mesta domov. Keď ma vidia v mojom "working class hero" stajlingu ... a na druhý deň, resp. v dni, kedy idem do školy alebo mám zázračne deň voľna a vidia upraveného človeka, no, isto si musia myslieť svoje :D ale sú milí zlatí a vlastne aj oni tvoria môj každodenný život :D Na to som prišla až teraz, ach jaj :D

Dobre, od odbočky zvanej "Pán šofér a život v autobuse" sa vrátime späť k téme - áno! Baví ma byť každý deň inou (ženou, ach, Evička Máziková, mala si pravdu...), je to úplne spôsob, ako vyjadrovať TO, kým naozaj som. Neverím tomu, že sme všetci každý deň tými istými ľuďmi (teda, rozumiete, nemáte náladu na svet, druhý deň ste zas najviac spoločenským tvorom ever... rozumieme si? :) ). A neverím, že priestor na tento "rozdvojený" článok dostávam až teraz... ale čo už.  A preto vďačme móde, že ju tu máme a že nám ponúka tie široké spektrá možností, cez ktoré sa môžme prejavovať.

Môj šatník vyzerá ako pánsko-dámska garderóba nejakého páru, ktorý má aj nejaké tie deti.
Bodky, pásiky, čisté farby, pánske košele, dedkove flanelky, obopínajúce sukne, šaty, blúzky, sukne do áčka, kvety - nekvety, simplicity, rifle, nohavice, kostýmy, saká a saká, saká a ... saká, svetre (milión svetrov), blúzky, tričká, tričká s nápismi, kapelné tričká ♥, šortky, koženky v X farbách ...
 áno, ako povedal môj bývalý milý "Ňuňka, tvojím šatníkom by sme obliekli nejednu početnú africkú dedinu...." a ČO?!
Áno áno, diagnózu shopaholik mi stanovili už viacerí, ktorí ma poznajú viac než dobre a majú pravdu. Avšak, verte mi, pracovať každý deň okolo 8-9 hodín v polohe stojmo si niekedy naozaj zaslúži vybiť si kreditku práve týmto spôsobom :D A to je ten spôsob, akým sa potom prezentuje moje ráno zobudené JA ... jeden deň tak, druhý onak a tretí zase úplne inak. A dúfam, že takýchto "schiza" článkov tu bude viac, aby bolo vidno, ako viem byť každý deň inak naladená a ako mi každý z tých dní v hlave a v izbe a všade hrá úplne iná hudba (ktorá tiež ovplyvňuje to, kým v ten deň som)! ♥

ááá, pochválim sa! :D Hmotnostný rozdiel od fotiek vo Vansoch a v oxfordkách (presne týždeň) je asi 4 kilá :) tešme sa tešme! :D :)

PS: kombinácia trnavských farieb "červeno-čírno-bíla" je čisto náhodná :D smejem sa :D :)