romantičnô mejd in Slovakia!

Minule som zahliadla akýsi rebríček "najkrajších slovenských miest" a akosi osobne som čakala, že prvá priečka v rebríčku bude patriť tejto kráske, ktorú som si nacvakala pred týždňom - Banskej Štiavnici. Avšak, patrila úplne inému mestu a moja kráska (dobre, už ju mám takto začlenenú :D ) bola až okolo 50. alebo 60. miesta. To ma rozosmutnilo, ale potom som sa uvedomila, že som asi fakt retard, veď o nič nejde a je to hlavne na nás, čo sa nám páči a kde sa ako krásne cítime.

Banskú Štiavnicu som 1.X navštívila ako dieťa na základnej škole, kedy sme tu mali zorganizovaný viacdňový výlet, počas ktorého sme bývali v centre, pobehali všetku prírodnú krásu, hľadali poklad v parkoch, či len tak sa prechádzali Antolom. Celé dni sme mali krásne počasie, takže celková atmosféra bola miliónkrát znásobená :) a mne zas k srdcu prirástlo ďalšie miesto. O čo radšej som bola, že  ho máme práve u nás doma, na Slovensku :)

Tentokrát som sa tu ocitla ako keby som len z domu behla do Trnavy po potraviny. Keďže môj najmilší má chalúpku vo vedľajšej dedine, tak sme si po tie potraviny veru aj behli - a rovno sem.Vzdialenosť 5-km je viac než potešujúca, a tak som návštevu tejto mojej krásky ani nemusela nejak špeciálne vybavovať, búkovať hotely, izby a podobne. Veru, úžasný chlapec si ma našiel :D :)

Keď som sa dozvedela, že pôjdeme na chalupu, tak som mala pred sebou vidinu najviac krásneho farebného jesenného prostredia, všade šuchotajúce koberce z lístia, farby rôznych škál.... ale, čo čert (ja) nechcel, nastal pravý opak!

Po vystúpení v Podhorí nás vítala poľadovica a moje topánky s farebnými ponožkami sa ocitli celé v kopách snehu. Juchúúú -  vitaj nevyspytateľná príroda! :D Z fotenia farebnej prírody tak nič nebolo (v polovici novembra som toho chcela "zrejme veľmi veľa" :D)  a moje predčasné zimné prázdniny sa mohli začať. (Raz tu určite, teda, nie len raz, ale jedného dňa! :D ) tu pribudnú články aj o tomto epicky-čarovnom mieste, no teraz ešte k tejto našej Štiavnici.

Neverila som, že môžu existovať miesta, na ktoré keby aj sekery padali, tak majú také čaro, charizmu či dokonca svojím spôsobom sexepíl, ako Štiavnica. Bolo sychravo, napadnutý sneh sa začínal topiť a aj popŕchalo. To všetko ale tejto kráske neuškodilo, a ja som bola zamilovaná aj milióntykrát.

Naše kroky viedli samozrejme do Divnej Pani, kde som si dala Bejbyčíno a už mi chýbala len deka, aby som si ten sychravý deň užila ako doma :)
Atmosféra starých nádherných budov, ktoré by som hneď odkúpila, krásne ticho v mojom obľúbenom antikvariáte či milé panie predavačky v maličkých a remeselných obchodíkoch, to všetko robí túto krásku čarovnou.

No nie? Posúďte sami :)

Ja, ako špeciálny milovník Sládkoviča a jeho nádherných slovných zvratov, mu plne závidím a vlastne sa ani nečuduje, že tú pravú lásku a inšpiráciu zažíval práve tu.

Paríž, Rím a neviem ešte aké "mestá lásky"... sa pokojne môžu schovať. Tá osobná skromná atmoška (za každého počasia) sa valí z tohto pidi mestečka VKUSE! :)

nazvyme to KAMBEK!

 halooo hurááá šalalá, nezabudla som heslo po takej nechutnej dobe odmlky jahniat a som znova TU!
                       Vítam vás, vítam seba! :D

Mám toho toľko na srdci, čo vám chcem všetko povedať, napísať, možno aj zaspievať a poukazovať, že ani neviem, netuším, kde začať. Hádam asi tým, že ukážka posledného príspevku O domovine, na kt. mám ešte sfarbenie veľmi letné zhoreninové a zistenie, že v zálohe mám rozpísané ďalšie dve pokračovania môjho tohtoročného festivalového túr, že nechápem. Nevadí, sľubujem - ja to dopíšem! a tak si potom spravíme retrospektívu nazad do horúceho rytmického leta :) (celkom fajn návrat, no ňe?)

Z dôvodu úmrtia môjho počítača som mala "nútenú" odmlku od tohto vždydušučistiaceho písania a keďže som mala a mám rôzne povolania, no nikdy to nebolo povolanie dcéra, mi trošku trvalo, kým som si na toto turbo delo cvičiace yogu zarobila (Lenovo Yoga 5OO). Do toho ešte vodičák, ktorý taktiež nie je zadarmo (áno, som šofér! celkom sa tolerujeme so spojkou, už aj smerovkami a parkujem ako boh <3 :D ), takže všetok svoj voľný/nevoľný čas som začala tráviť ešte viacej v práci! Novej! Úžasnej! Z nebaspadnutej! Ale o tom inokedy :)

Som tu a to je hlavné, mám na čom/kom písať články a som nesmierne šťastná a tešila som sa na túto chvíľu! (To, že mám písať XYZ-seminárok a diplomovku je maximálne nepodstatné! :D na tento článok som sa tešila ako na... špaldovú bagetu u nás v TT, mňam! Je to láska a potešenie, takže chápete, je to vážne! ;) :D )

Od posledného článku sa toho toľko zmenilo, že to ani nedokážem všetko vnímať, chápať, uchopiť svojimi mozgovými schopnosťami... ale deje sa to a je to úžasné. Je piatok, 11.novembra, sedím vo svojej upratanej izbe (relatívne upratanej), hrá mi dnes zosnulý Cohen a znovuobjavený Interpol a už týždeň mám znova o rok viac.

Tieto fotky vznikali 31.10., v deň, kedy som bola v práci a mala v nej byť tradične dlho. No akosi som tušila, že takýto slnečný ľúbený jesenný deň je zrejme jeden z posledných a ja, ako stále zaneprázdnený človek, mám poslednú šancu sa ísť prejsť do nášho hája k potoku, medzi poslednú tohtoročnú zeleň. V práci som bola, no ako na vypýtanie, sme skončili skôr, ja plná šťastia som zavolala Andrejke (autorka fotiek), že sa nesretávame o švrtej, ale pokojne aj o tri hodiny skôr a stíhame ešte aj slnko! To slnko, ktoré je najväčším mojím potešením z týchto fotiek.

Ako som spomenula, fotky na ktorých mám ešte 23 rokov a od posledných narodenín, od poslednej jesene úplne iný život, úplne inú jeseň.
Existuje miliarda fráz a klišé viet o tom, ako je všetko phanta rhei, všetko je buď kruh dookola sa opakujúcich udalostí alebo cesta s križovatkami a my sa rozhodujeme, kade.
Poviem vám úprimne, za posledný rok som sa modlila (uhm, modlila), aby to bola tá druhá možnosť. Dookola sa opakujúcich omylov, sklamaní a smútkov už bolo dosť a bolo načase ísť úplne iným smerom.
Prežila som najkrajší rok s mojou milovanou Zuzou, kedy sme si vystačili len my dve spolu, kedy som mala veľký priestor žiť po toľkých rokoch sama pre seba a pre okamih, kedy som síce nebola ľúbená partnerskou láskou, ale tou veľmi silnou priateľskou a zistila som, že ak toto človek pociťuje, nemôže byť nešťastný. Práve naopak. Minulú jeseň som začala veľmi smutne, no celý rok taký aký bol, bol jedným z tých najkrajších a najšťastnejších, aké som mohla prežiť.

Ja, ako jesenné dieťa, som za tento "titul jesene" veľmi vďačná. To, že človek v sebe cíti určitú náklonnosť k hudbe, farbám, chutiam, voniam, miestam, má podľa mňa veľkú spojitosť s tým, kedy a komu a možno aj kde sa narodil a ako a kde bol vychovávaný.
Ja som sa narodila v krásnom farebnom novembri, kedy je počasie tak rovnako bláznivé, ako počas jarného apríla. Milujem jeho zemité farby a šuchotanie lístia.
Milujem, keď mi môžu trčať spod nohavíc ponožky v oxfordkách a na sebe mám dedkovu flanelku a sako zo sekáča.
Keď letné kvety vo vlasoch môžem vymeniť za rôzne jesenné plody a bobulky vo vlasoch.
Celé to akési "prírodné ticho", ktoré je predzvesťou zimy a ktoré sa mi spája práve s jeseňou, maximálne milujem.

A to som chcela povedať, že ako milujem jesenné obdobie, jesennú zemitosť a narodila som sa v jeseni, akosi predurčilo (keď na to tak pozerám) jeseň na to byť akýmsi mojím "životným" medzníkom. Minuloročný smútok nastal na jeseň. Tohtoročné opozitum minuloročnej smutnej jesene nastalo na začiatku tej tohtoročnej....
Je to bosorka a ľúbim ju.

Každý z nás má to svoje, k čomu sa rád vracia, k čomu rád vzhliada a keď sa na to pozriete bližšie a v tichu, možno prídete presne na takéto súvislosti, ako ja :)

Som rada, že som späť! A už teraz sa teším na ďalšie a ďalšie ďobanie do klávesnice za účelom článkov a mojich "filozoficko-samomluvných" úvah :)