Dnes je 28. decembra, ja som sa práve presunula z kresla v rohu obývačky do svojej izby, sedím na posteli a teším sa z toho, ako dnes bolo krásne slnečno. Samozrejme, že by som už mala ísť písať seminárku, ktorú odkladám už nejaký ten čas (a zrejme ešte aj budem), no nechce sa mi. Poslednú dobu mám tendenciu si predpripraviť článok, uložiť si ho a potom neskôr, keď mám viac času a chute, si ho otvorím - dotvorím. A teraz tomu nebolo inak, avšak s jednou "novotinou" - ten predpripravený som úplne zrušila a rozhodla sa "čerstvo" napísať práve tieto vety či súvetia.
Kto ma pozná vie, že som viac než zdravo spontánny človek a určite aj preto som sa rozhodla Vám napísať akoby "odznova". Všetko, čo som Vám tu kedy chcela povedať alebo aj dopovedať, vzniklo spontánne odvíjajúc sa z nejakej udalosti alebo situácie, ktorá sa mi naskytla a podobne. Ak som Vám vravela, že dačo neskôr dopíšem poprípade vysvetlím a nestalo sa tak, tak z jednoduchého dôvodu a to, že sa stali iné veci, milšie možno smutnejšie, ktoré mi už akosi nedovolia sa vrátiť. A je to tak dobre. Niektoré veci by mali ostať v takom štádiu, v akom sú a nevracať sa k nim.
Teraz ale o niečom inom. Milión predvianočných článkov o tom, ako kto balí darčeky, ako kto upratuje, ako kto sa líči či si vyberá "vianočný outfit k stromčeku", ako kto pečie či vyvára. Avšak, priznám sa, predpripravený článok mal byť presne taký ten "voňavý nablišťaný", ako "sa patrí", no rozhodla som sa inak. Žiadne zoznamy darčekov venovaných - prijatých, ale to, o čom všetci hovoria a akosi sa toho nedržia a to - pocity, chvíle, láska, pokoj a okamihy.
Ale je to tak? A ... musí to byť iba tak?
Ja osobne Vianoce akosi nemusím a aj viem, čím to je. Áno, doma to krásne vonia, chladnička je plná nezdravých mňamózin, na raňajky-desiatu-obed-olovrant-večeru-neskorú večeru je šalát s rybkou a koláče. Avšak, aj tak to akosi "nemusím". Celé mi to príde silené a také... neviem. Už nie úprimné a pokojné, ale plné hektického zhonu a podobne, namiesto toho, aby sa to všetko s láskou a pokojom aj tvorilo.
Aby som ale nevyznela, že som úplný hejter týchto sviatkov, samozrejme, aj ja som sa tešila! Najviac som sa tešila, že práve tento zhon pominie a ľudia spomalia... konečne. Nie je väčšej mojej radosti, ako keď vidím, že si konečne všetci vylihujú v kreslách, na gauči zabelení v dekách s kávou či čajom na stole pri rozsvietenom stromčeku a rozprávkach či filmoch z čias, keď ešte oni sami boli deťmi. TO sú pre mňa Vianoce (a význam vety "byť s blízkymi spolu") a najviac si prosím, aby to takto vyzeralo už aj dni pred Vianočkami a nie len po nich. Podľa mňa, celá táto u-utekaná doba sa odzrkadľuje aj na takýchto chvíľach, a to je smutné....
Bolo 26.12. po polnoci a ja som ani zaspať nevedela, lebo som už očami prekrúcala ručičky na hodinách, aby už bolo 11:00 a môj bradiak sedel s nami pri stromčeku. Mať ľúbeného človeka nie pri sebe každý deň je dosť hnusný pocit, ale teraz sa to aj hodilo a môžem povedať, že som mala "dvoch ježiškov počas 4 dni" :)
V pyžamách si rozbaliť vzájomné darčeky, uvariť si kakaovú kávu či čaj z granátového jablka, vyložiť si nohy a pozerať rad-radom tie úsmevné filmy, ktoré môžte vidieť 345889X a stále sa vám mália. Žiadna potreba ísť von piť a mať "ruku hore", ale byť jednoducho doma a nič.... len tak jednoducho byť. Presne ako na just to tak vyšlo. Minulý rok, ten škaredý sivý rok a zrazu tento... krásny, farebný a úplne naopak/opačne/celý inak vám len dokáže, že pravda pravdúca je tá známa veta, že "všetko zlé je na niečo dobré a všetko sa pre niečo deje".
Všetkým Vám prajem citovo bohaté nie len ježiškovské dni, ale všetky dni vo vašom živote. Ľúbte, majte radi a povznášajte sa nad nepríjemnosti. Je to tak lepšie, verte mi :)
.... no dobre, trochu materiálna predsa! :D najutešenejší darček od milého :) už sa na ne najviac teším!
