"Konečná, vystupovať!" :)

Celé diplomovkoidné tešenia sú tu, zaplavujú nám internety-fejsbuky, mnohým to vadí (zrejme sú neprajní a nevedia, čo to je! konečne svoje úsilie a prácu zhmotniť do finálnej verzie...) a tu je môj výsledok, moja práca, moje dva roky pobytu v štátnom archíve, moje dva roky prekračovania kroník v izbe, ktoré som (vďaka bohu za toto privilégium) mohla mať doma :)

Ono, je to viac ako dva roky, nakoľko moja diplomovka je priamym pokračovaním bakalárskej práce.
A mne neostáva nič iné, iba ako konštatovanie - že nechápem! ako ten čas, tých 5 rokov od začiatku a 2 roky od môjho prvého "titulovania" ubehli. Je to neskutočné a úprimne nechápem :)

Najväčšia vďaka a prínos do života ako takého - aj za to vďačím tejto práci.
Sedieť za takmer 100 ročnými spismi, listinami, ktoré boli písané rôznymi rukopismi a každý z nich ma nadchýnal, osudy a príbehy babičiek - spoluobyvateliek z našej dedinky, ktoré mi vyrozprávali také veci, o ktorých som si myslela, že existujú iba v knihách alebo filmoch.
Situácie, z ktorých sa máme iba poučovať  a nedovoliť, aby sa opakovali ... (no svet sa zjavne zbláznil a rúti sa to do takých istých ... nepekných chvíľ)

Som šťastná a vďačná, že ma môj konzultant pred troma rokmi usmernil a ja som sa mohla vydať na "dráhu" regionálnych dejín. Ak by som bola hlúpa, a neprijala to, o pár rokov by som si len búchala hlavu, že som prepásla všetky tie možnosti stretnúť sa s babkami, ktoré tu o pár rokov už nemusia byť. Som rada, že to dopadlo takto, že naša dedinka má konečne! spracované dejiny (existujú 3 kroniky a asi 100 archívnych krabíc, no žiadna publikácia!) a ja som opäť bližšie k tomu, aby som bola prvou autorkou takéhoto počinu :)
Je to veľká česť a o to väčšia radosť, že to nerobím len kvôli štátniciam, titulu a podmienkam na ukončenie štúdia, ale že to má aj takýto (pre mňa oveľa) podstatnejší a dôležitejší zmysel :)

          Teraz sa už len učiť učiť učiť a vymýšľať! čo si tie 4 razy oblečiem! :/ :D

Koláčovo 3.

Koláče sú láska! A ešte väčšia láska je, keď máte chlapca, ktorý vie piecť (aj variť) jak boh!
Keď sme boli spolu cez víkend (kedy vznikol aj rúžový Fraňo), som sa tešila, že konečne si budeme bačovať spolu, vo dvojici a k tomu patrí takmer vždy spoločná okupácia kuchyne! :)

Ja som sa rozhodla pre koláč, do kt. si vyrábam vlastnú ovsenú múčku :) na vrch (pre mňa novinka v príprave) karamelová plnka, roztopená čokoláda a jahôdky a tamdadadááá - mňamka je na svete.

Bradiak sa rozhodol o návrat do detstva a spravil takúto mňamku - z ktorej som síce musela odoberať mŕtvolky v podobe slaniny, no bolo to vynikajúce a ja som práve teraz u mňa doma vytiahla z rúry tuning tejto mňamky v podobe kyslej smotany na vrchu.

Recept babičiek, kt. som nikdy predtým nejedla - tzv. meteník z kapustového cesta, je topka! :)

 No čo, sme šikovníci, všakže?!! :P :)

ružový Fraňo.

Príjemný ružový článok všetkým prajem! :)

Neverila som, akú môže mať jar a príroda moc, no túto prirodzenú ružovú farbu akosi môžem! A to teda za normálnych okolností ružovú farbu fakt teda vážne nemusím! Keď som už pred pár rokmi narazila na fotky z tejto ulice od viacerých fotografov, hneď som vedela, že tam jedného dňa chcem fotiť aj ja! (tak ako tomu bolo aj v prípade slečny magnólie z Medickej v BA).

Bol ďalší víkend, ktorý som trávila u Bradiaka v Leviciach a nakoľko bolo naozaj krásne (opäť inak, ako predpoveď "predpovedala") a my sme si povedali, že pôjdeme! Pôjd Šli sme najmä vyzdvihnúť sadu šálok karlovarského porcelánu, ktorú mi Bradiak kúpil a šli sme ju vyzdvihnúť od jeho pôvodnej majiteľky :) a keďže som zistila, že moja vysnívaná ulica je hneď oproti cez prechod, o ešte väčší zážitok sme obaja mali postarané :)

Šálky dýchajú maximálnou históriou a už sa obaja tešíme, ako si ich vystavíme v nejakej starej vitríne, foťák a telefón je plný ružových záberov a pivnica plnšia o vyhodený a nami nájdený starožitný kožený kufor = čo viac si priať! :) ako človeka, ktorého ľúbite, máte s ním rovnaké záľuby a pritom ste nikdy neverili, že niekoho takého spoznáte. Áno, verdikt znie - som šťastná! I keď nás oboch teraz čaká max. vyťažené, nervózne, stresovo-chudnúce (aspoň niečo pozitívne :D ) obdobie, vedomosť, že sa aj tak máme, je úplne úžasná :)

Ako sa už až klišeidne vraví o jari, ako o novoprebúdzajúcom sa období ako stvorenom pre nové možnosti, tak neviem, čo k tomu dodať. Určite to tak veľa ľudí vníma, možno aj ja, len zatiaľ si to v tom diplomovkoidnom období teraz ani neuvedomujem, no fakt, že akú silu tá krásna mama zem a príroda má, je neuveriteľná. Tie všetky farby, ktoré milujem a obdivujem na jeseni, sú tu aj v tomto období a ešte k tomu všetkému podčiarknuté vôňami, vtáčencami vyspevujúcimi takmer do noci - áno, jar je úžasná a jej umelecké prejavy ma dostanú zakaždým! A hlavne teraz, keď som stále zavretá doma nad knižkami, si oveľa viac takéto maličkosti (silou ale veličkosti) najviac užívam! :) A ja verím, že ste na tom rovnako! :)

S pozdravom - My dvaja :)

lesne.

Nie je nič krajšie, ako ...

Každý vie doplniť svoje pocity, myšlienky či názor. Pre mňa osobne to je - zas a znova - moja dedina. Háj pri potoku za humnami, spomienky z detstva na tú vôňu fialiek, ktoré bolo cítiť už len keď som sa na háj pozrela, háj v jari, v lete, pestrofarebný na jeseň či ľadové kráľovstvo počas zimy.
To, že často (veľmi často) velebím môj domov, moje dedinsko, je naozaj oprávnené. Ľúbim tento náš pokoj, milujem zvieratá behajúce po poliach, milujem kvietky, milujem zvuk tečúceho potoka a šuštiaceho lístia.

Každý človek má tento pocit "patrenia niekde". A dokonca aj svetobežník ako ja, ktorý sa zamiluje do všetkých miest, ktoré navštívi, tak vie, kde to jeho miesto je. A ešte viac krajšejší je ten pocit pokoja a šťastia, keď máte pri sebe v živote takto isto zmýšľajúceho človeka. Síce pochádzajúceho z mesta, no srdcom, dušou, celou bytosťou dedinčanom. 

Po vstupe do lesa sa okamžite vyzul, "lebo mal potrebu a celú zimu na to čakal". 

A ja si len prosím, aby sa nám počasie umúdrilo a my si môžme tento pokoj zopakovať :) 

úprimne :)

Dnes je už síce prvý apríl, no (zas a znova raz) mám tento článok pripravený už týždeň. Síce som ho mohla písať hocikedy v týždni, ako si na mňa (zrejme) doľahla jarná únava (alebo som bola jednoducho lenivá) a môžem konštatovať, že počas tohto týždňa bolo celkom dosť dní, kedy som sa notbuku ani nechytila a považujem to za úplne víťazstvo. Dni v záhrade alebo v práci či na konzultácií bez toho, aby som zapla noťas, boli úplne úžasné! Takže v podstate žiadna lenivosť, ale konečne užívanie si toho krásneho počasia tak, ako v detstve - bez techniky.

Fotky z tohto dňa (minulý týždeň piatok) vám len dokazujú, že moju jarnú edišn som už konečne aj mohla využiť. Keď som sa v nej videla doma pred zrkadlom, bolo to super, bola som rada, že konečne farby, konečne šaty, konečne oxfordky a konečne bodky&pásiky v hlavnej úlohe a tešila som sa, ako mi v tom bude super na tom slnku v pekný jarný deň. Avšak, po tom, ako som čakala na autobus do Trnavy, mi to opäť doplo, "že fúúú, zas sa budú obzerať, nechápavo pozerať a podobne". Nikdy som nepatrila k tým tuctovým ("ale samozrejme určite nie rovnakým") dievčatám, lebo som sa na to necítila. Podľa mňa nám móda ponúka priestor na prejavenie svojej osobnosti, a preto sa aj tento môj denník volá len My dve, pretože sa každý deň budím s inou náladou - jeden deň sukňa a klobúk, druhý deň vansy a dedko flanelka. Je to jednoducho akési javisko, na ktorom máme priestor sa prejavovať. 

Tak teda som nastúpila do autobusu, vystúpila, čakala môjho Bradiaka na peróne a tešila sa, že znova budeme celý víkend spolu. Keď vystúpil, hneď som ho zbadala - lebo mal na sebe výrazné oranžové gate :D nevedela som o tom, ale hneď bolo viac ako zjavné, že my k sebe naozaj patríme! :D

Pokračovali sme vylehnením sa v Leháre pri raňajkách, potom návštevou môjho ex-gympla a napokon konzultáciou diplomovky na univerzite. Ešte sme sa stihli otočiť aj v BA - čiže deň viac ako obvykle plný ľudí.

Keď sme odchádzali k gympla, skočila pred nás žena (najprv som sa zľakla :D ) a hneď spustila jej monológ: "Vy ste takí bomboví!! ale že fakt, ste takí bohovskí! Už dlho som nevidela ľudí k sebe tak patriť, že sa držia za ruky a ešte aj majú štýl! Ste super!"

Po tomto naozaj regulérne úprimnom zážitku sme sa začali smiať a veľmi sme jej poďakovali, že kiež by bolo viac ľudí, čo vedia aj (cudzích) ľudí osloviť, pochváliť a byť najmä spontánnymi!!! Najviac nás to potešilo a mňa aj nakoplo v tom, byť zakaždým tou "inou" ako doma pred zrkadlom!

Človek potrebuje takéto reakcie okolia, je to milé a veľmi potešujúce! :) 

V tento deň sme sa 1.X s foťákom stretli aj so Simou, ktorú som spoznala v autoškole a absolútne som netušila, že sa venuje foteniu. Tak, hádam nám to spolu pôjde :)