Jeden fialový, poprosím.

názov článku možno znie, akoby som si pýtala nejaký smoothie u nás vo Vitaním bare, avšak nie :)
Každý máme svoje životné symboly, spomienky či nejak bližšie "špecifikovanú" pamäť, ktorá sa nám spája s miestami, predmetmi, tvarmi, chuťami alebo vôňami. A presne sa to týka aj mňa. V lete mi jeden pekný chlapec povedal (ešte si aj presne spomínam, že bol večer, možno už aj noc, veď kto by vnímal čas, keď nemusí a kráčali sme zo starého mesta na kraj ... pre mňa vtedy asi sveta), že on má pamäť na chute a že jeho spomienkou na jednu z tých "životných" chutí je chuť lyžice, ktorú obhrýzal ako malé dieťa, keď mu rástli zuby :D
A tak isto si spravíme retrospektívu v mojom živote a čase, a dostaneme sa do môjho detstva, do mojej sekcie "pamätí na vône" a tadá- vitajte - fialky. To je tá pre mňa vôňa detstva, života, nových začiatkov, prírody, ktorá znovu ožíva vo svojich farbách a sile. Nikdy nič ju nepredčilo. Ani drahé krásne parfémy, ani nič. Konvalinky, orgován, to pravé detské vaničkové mydlo, vôňa kávy, novej (ale i 100 ročnej) knihy a čistých posteľných obliečok, čerstvého vzduchu potom, čo prestane pršať. A jasné, mikina toho pekného chlapca, samozrejme. To sú ďalšie moje životné vône.
Včera, v nedeľu, keď som sa zobudila a uvidela, že vonku je konečne tak krásne a že moja jar naberá na obrátkach, som sa (konečne) prezliekla z pyžama a vyšla k nám na dvor. A ľahla si. Ľahla si do toho nášho (pre mňa najkrajšieho miesta v dome a v kozme) trávnika, medzi tých milión fialiek, ktoré si tam rastú non-stop, neustále, moje silné bojovnice, ešte aj v zime im trčia hlavičky zo snehu. Avšak vtedy akosi nemám chuť sa medzi nimi váľať :D Takto na nás pieklo skutočne teplé slnko, vietor príjemne vanul a ja som mala hlavu zaborenú v nich a v tráve. A vtedy som si uvedomila, že ďalšou mojou "životnou vôňou" je vôňa hliny. Nuž, márne, som ja dieťa dediny, nech som akokoľvek dlho žila v mestách, a ešte aj budem, viem, že to práve dedina je to "miesto pre mňa". A náš háj za dedinou, ktorý je fialiek plný práve v tomto období.
A tak som vďačná, že Slnko svietilo akoby na objednávku a mohla som konečne fotiť niečo, na čo som sa tešila veľmi ale naozaj veľmi dlhú dobu. A keď sa ma babka spýtala (podľa mňa naozaj zbytočnú otázku)
"To tam musíš celá ležať?" som len pyšno povedala, nech si ľahne ku mne a pochopí, prečo je mi tam tak dobre! :)
Budem sa opakovať, ale toto posolstvo je moje najnajnaj ... -Vnímajte maličkosti. Vždy a všade.
:)

Dočkali sme sa.

Tie obdobia, kedy naozaj, ale naozaj veľmi naozaj chcete nič nerobiť. Mať čas len pre seba, tráviť deň podľa seba a byť sám sebe pánom, kraľovať si nad svojím časom, nemyslieť na to, že sa dakam náhlime, meškáme, niekde byť musíme a tam, kde chceme, tak nemôžme.

Ako študentka, ktorá počas školy (vo voľnom čase, ktorý si ale spraviť musí, "lebo rozvrhy ...."- viac nekomentujeme :D) pracuje, a pracuje viac než dosť, pretože chce auto, chce neustále cestovať, chce si kupovať pekné veci, milión farebných Vans-ov, "tuning" na svoj milovaný Canon a zároveň nebyť na obtiaž rodine, do toho fotí a k tomu aj doučuje cudzí jazyk, ako-tak učí na strednej, navštevuje rôzne archívy a pracuje na "svojej" vedeckej činnosti (v období, v ktorom ešte ani zďaleka nemusí :D), to mám s časom "pre seba" naozaj náročné. Nejdem sa tu sťažovať na to, ako nestíham, pretože stíham. Neviem ako, ale myslím si, že nech má človek toho akokoľvek veľa, je to na ňom, ako si to vie/nevie rozdeliť. Ja tých svojich "záležitostí" mám pomerne veľa, no popritom viem aj žiť, viem ísť na celý víkend k ♥ osobe, cez týždeň ísť žiť a prísť domov na druhý deň a pokračovať vo svojou "pracovnom režime". V podstate, milujem svoj život so všetkými tými časťami, ktoré denno-denne absolvujem. Naozaj. To všetko nás totiž formuje :)

Avšak teraz, v období, kedy to začína tak krásne ožívať, voňať, svietiť, dýchať čerstvosťou a prírodnou obnovou, je to akoby som to všetko chcela zahodiť, obuť si tenisky a len tak bežať a bežať (možno aj trasu Foresta) a nemyslieť na to, že čo všetko ma čaká v čase, keď dobehám a tenisky vymením za papuče.
Tento týždeň začal presne tým zlomom, kedy som  si svoj "rebríček" povinností a priorít úplne poprehadzovala z dôvodu akejsi "dôstojnosti" k sebe samej. Bola som v práci, kde som jedla prvý tohtoročný medvedí cesnak vďaka môjmu úžasnému kolegovi, no rozhodla som sa, že sa tak skoro v práci neukážem a spravím si čas na bádanie, učenie detí a seba, kávu, ktorú si nemusím sama uvariť. A knihy. Najmä tie knihy, ktoré majú tento mesiac svoj sviatok ♥

Dostala som návrh na doučovanie mladej slečny a ako človek, ktorý už s učením aj doučovaním má prax, som nemohla odmietnuť. Toto sú presne tie činnosti, ktoré nás samých vedia posúvať iným, možno správnejším smerom. V dni, kedy fungujem viac ako 13 hodín na nohách, som si teda do "ohňa" priložila ďalšie polienko, no absolútne to neľutujem, takže moje stredy sú pre mňa "horor" stredy, no nevadí :)

Ráno, keď som šla do školy, sa toho udialo až príliš veľa, no predurčovalo to stredu na výnimočný deň. Hneď po vystúpení z autobusu som stretla kamošku z práce, na to hneď kamarátku, o ktorej existencií som už aj pochybovala, pekného chlapca čakajúceho na zástavke. Prvú polovicu školy som ako-tak prežila, šla doučovať milú mladú dámu, cestou od nej som stretla rodinnú známu, ktorú som roky nevidela a aj napriek tomu, že som sa cítila už naozaj zničená mi povedala, "Si krásna ako vždy." Aj keby to bola milosrdná lož (čo od nej ale isto nehrozí :D :D dúfam), ma to potešilo rovnako, ako práve vykúkajúce slnko a fialky všade okolo rodinných domov, popri ktorých som prechádzala. Touto cestou do školy som si všimla aj dve malé dievčatká, ktoré zdravili nejakého pána. Najprv som si myslela, že je to ich sused alebo len okoloidúci, lenže som uvidela, že ten pán držal v ruke 2 papiere a na nich nakreslené farebné obrovské srdiečka, takže mi docvaklo, že je to ich ocino. Ako nasadal do auta, tak tieto kresby pekne poukladal na palubnú dosku a usmieval sa. A musela som sa aj ja. Vnímať okolitý svet je niekedy naozaj krásne. Aj keď ten svet taký nie je. Maličkosti ho takým robia. Školu som opäť prežila a zo školy som šla pozrieť tú ráno "znovuobjavenú" kamarátku, zistila, že aj keď nie sú ľudia v takom kontakte, ako zvykli byť, nič sa medzi nimi nezmení a je to úplne krásny spokojný pocit. :) Od nej cestou na bus som stretla spolužiaka, ktorého som nevidela dva roky... a opäť sa mi potvrdilo to, čo som napísala v predchádzajúcej vete. Naozaj som tomu dňu bola rada. Naozaj rada.
Utorok koncert s mojou soul-mate u nás v Trnave na kapele, vďaka ktorej sme sa spoznali... štvrtok celý "prebádaný" v archíve v rodinnej atmosfére, keďže sa udial jav nevídaný - bola som tam LEN ja a moja ďalšia veľmi dobrá kamarátka, pol dňa tam stráveného mi bolo akýmsi "vykúpením", keďže som sa hrabala v histórií, ktorú tak milujem! (a dozvedeli sme sa! že už v roku 1946 deti na obecnej škole mojej dediny mali "Mliečne desiate", ktoré im platilo mesto - krásne, nie? :) a že výmysly modernej doby, no houby :P ).
A piatok. Konečne piatok, veľa slnka, sukňa, riflová bunda, podkolienky, dva copy, moje ja, za ktorým sa ale musela obzerať celá Trnava a následne aj Bratislava.... (človek asi nemôže byť iný, ale aj tak ním budem!) do ktorej som šla "uniknúť" pred svetom. Šla som si vyzdvihnúť knižky ku kamarátovi do Phanta rhei a potom, úplne neplánovane na "kávu/koláč/papanicu/víno/všetkomožné" s mojou utorkovou parťáčkou :) A tak vznikli aj tieto dve fotky, ktoré aspoň pre mňa majú úplne iný rozmer = Prvá je výhľad z nášho stola v podniku na kostol, o ktorý sa opieralo to konečne jarné slnko :) (a nejaký ... milujúci sa pár, ktorý som si všimla až keď som dala fotku do pc... :D ) a potom moja literatúra, na ktorú som sa TOĽKO A TAK VEĽMI tešila! :) a káva, ktorej som sa tiež po hodine od objednania... dočkala.

A dnes sobota. Rodinná sobota. I keď spočiatku smutná, pretože ľudia či chcú, či nie, musia odísť z tohto nášho pozemského sveta do toho nebeského a potom rodinný deň v kruhu ten najbližšej rodiny, ktorá i keď nás veľakrát potrápi, je jediná, ktorú máme a tie chvíle, kedy si od smiechu držíme naše bruchá, je na nezaplatenie! :)

Užívajte si rodinu, ZDRAVIE!!!!, priateľov, kamarátov, slnečné lúče, milé inakostí ľudí, knihy, kávu, kvitnúce fialky... a najmä, nezabúdajte žiť.
:)

Odznova.

Poznáte ten pocit, keď si poviete, že sa vám nepáči tá rutina, to všetko tak lacno sa opakujúce, ten stereotyp a chcete sa pohnúť ďalej? A keď to niekomu poviete, tak vás vysmeje, pretože mu nejde dokopy spojenie vašej osoby a slova stereotyp? Niečo také sa deje mne. A vlastne aj samej je mi to divné, pretože sa nepovažujem za stereotypného človeka, no ale aby mi to vydržalo čo najdlhšie, a časom do toho stereotypu neupadla, som sa rozhodla spraviť ďalší krok vpred (akoby ich nebolo každý deň viacneždosť), no rozumiete, niečo, po čom si poviete, že robíte tú pomyselnú klišéidnú "hrubú čiaru" a idete si povedať, že *začínam odznova*.
Bol piatok dva týždne dozadu, ja som šla z práce domov, kráčala som tou dlhokánskou ulicou, ktorá je lemovaná iba hlavnou dvojprúdovkou a roľami, konečne bolo krásne, svietilo slnko ešte aj o tom čase! (po 16:35), fúkal len príjemný vánok, polia boli zelené a zajkovci si na nich žili svoje (dúfam) nerušené životy  a ja som konečne!!!!! cítila JAR ♥ moju milovanú jar. A keďže jar znamená nový začiatok, prebúdzanie sa, oživenie zaspatého, tak som sa rozhodla aj so sebou niečo spraviť - "prebudiť sa" a ako lepšie začať, ako tým, že si poviete, že chcete ísť sami pre seba odznova? Konečne čas na behanie bez toho, aby ma chytil zápal priedušiek, cvičenie nie len v interiéri, ale aj konečne na trávniku na dvore a najmä, rozhodnutie si konečne ostrihať svoje "zelené brčky" a nechať to celé rásť odznovu, tak, ako keď sme boli malé deti, školáci, ktorí si sadili semienka žítka ku Veľkej noci. A pravdupovediac, keď som uvidela, ako mi úžasne kaderníčka vyžehlila vlasy, a uvidela som ich reálnu dĺžku, tak som síce zosmutnela, no prikázala o to rýchlejšie strihať! A neľutujem, absolútne.
Začiatky sú fajn, všetky. A aj tieto krátkovlasé! :)

Myslíme? A teda vieme? Či sme?

Premýšľala som už dlhšie, že znovu niečo "múdre", také moje za pochodu vnímajúce napíšem, (nejdem sa vyhovárať), no akosi naozaj nebolo kedy, totiž skĺbiť prácu/školu/archív a bádanie/cvičenie a pečenie ( :D) nie je také ľahké (bolo to vidno už aj na "hrúbke" môjho obočia, chúďa), ako si človek myslí, i keď ja si myslím, že to celkom slušne dávam a že v tom mám poriadok (zatiaľ), no, keď prídem neskoro večer domov, som rada, že pri 200 drepoch nezomriem a sprcha je mi vykúpením. Dobre, trošku odbočenie, ale aj to som ja.

Článok mal byť najprv o úplne niečom inom, keďže som ho chcela napísať už pred týždňom, no ako sa veci dejú, plynú (to krásne "phanta rhei, všakže  ♥) a všetko sa za pochodu mení, tak sa zmenila aj téma tohto môjho "preslovu".
Bude sa týkať nás. Nás ľudí, nášho vnímania, cítenia "národnej hrdosti" a občianskej nepovinnosti a môjho "profesijného" zhrozenia, ktoré odzrkadľuje dnešnú reálnu situáciu (aj školstva a systému). Pokojne, čítať to nemusíte, nejdem tu dávať žiadne moralistické útoky ani vám všetkým núkať a podsúvať svoje subjektívne politické názory, ale ako študentku a (budúcu) učiteľku dejepisu a občianskej, sa ma udalosti posledných dní priamo dotýkajú. A úprimne? Je mi z nich do plaču. Áno, priznávam, "noska" ma baví najviac skrz filozofiu, áno, dejepis (milujem!) no jeho 20.storočie - najmä to slovenské obdobie, ma nikdy nezaujímalo. A prečo? Pretože sa toto obdobie vyučovalo, UHM... "vyučovalo" na konci školského roku, v čase, kedy už boli známky uzavreté, my sme boli poprijímaní na stredné  či už vysoké školy (a najviac nás zaujímalo, kto prinesie karty do školy a ako ich vypýtame od učiteľky, ktorá nám ich v ten deň aj zhabe, - kto to pozná, ruky hore! (nie pravé... :D ) a naozaj to šlo pomimo mňa, "romantickú dušu", ktorej sa z pojmu *vojna* dvíhal žalúdok. Lenže, čo čert nechcel... respektíve naozaj chcel, je to, že som si práve k tomuto obdobiu vybudovala práve na VŠ blízky a hlboký vzťah, venujem sa mu na (dúfam) vedeckej úrovni a chcem v tom pokračovať aj naďalej. A prečo? Pretože zrazu z obdobia "konca školského roku" bolo celosemestrálne a námet na tému bakalárskej práce bol na svete. Práve dejiny SVK počas 1. a 2. svetovej vojny, práca, v ktorej som mohla pracovať so stále žijúcimi pamätníkmi týchto období a ja som sa zamilovala. Zamilovala som sa do toho, že môžem ich spomienky, smutné aj milé a skromné spísať, a tak to šíriť ďalej. Šíriť to, ako ľudia boli vďační za to, že mohli prežiť tie neskutočné zverstvá štátnikov a politikov, režimov, manipulátorov a ako sa práve ich MOC prejavovala na jednoduchých občanoch, ľuďoch, ktorí len chceli žiť svoje poväčšine skromné, no šťastné životy.

Herodotos povedal, že "Kto nevie nič o minulosti, nevie nič o budúcnosti." No, pravdu mal, bradatý sympoš, nie? Ak by som mala tú možnosť, pozvem ho na nejaké to pivo. A možno aj dve (a to nie len skrz tú bradu! :D).

Pozrime sa trošku na nejaké tie pojmy / dojmy  :
Volebné právo občanov, medzi ktorých ale neboli radení všetci obyvatelia (cháp občan sa nerovná obyvateľ - obdobím sme ešte dávno "pnl.", aby bolo jasné). Slovo občan malo svoju váhu a postavenie. Voľby. Právo voliť, mali len tí "vyššie postavení", čiže ja by som to isto nebola a nie len preto, že som žena. Tým sa dostávame k tomu, že volebné právo žien je kapitola sama o sebe. Viete si odpovedať ako dlho trvalo, kým ho ženy získali? Kedy boli zrovnoprávnené s mužmi? No, čo sa týka Slovenska, naše praprababky mohli voliť od roku 1920. Dva roky po skončení prvej svetovej vojny. Áno, až v 20.storočí. ... A dnes mi nejaká slečinka/panička povie, že ju to nezaujíma a voliť nejde. ... Okej. K tomu mi ďalší týpek (mladý, starší, v rokoch, jednoducho rod homo sapiens sapiens) povie, že jemu je to jedno, aj tak sa tu nič nezmení, bude to rovnaké, politici budú kradnúť aj naďalej a podobne. AHA. Takto človek disponuje niečím, čo berie už ako "samozrejmosť", ktorá ho nebodaj ešte aj obťažuje. Je mi smutno. Je mi to celé tak smutno. Niekedy mám chuť celú súčasnosť poslať tam, niekde o 30/50/100/1300 rokov vzad, aby si veľa vecí uvedomila. Tak dlho to celé trvalo, lenže asi vidíme, ako sa berie na ľahkú váhu celá história a chápanie ideológií. Zlyháva školstvo a učitelia? Možno (pretože, keď vidím, aké kreatúry sa "usilujú" o Mrg. titul v rámci učiteľstva, chce sa mi plakať ešte viac!).
 Zlyhávajú rodičia? Podľa mňa áno. Vychovať deti podľa mňa neznamená len "pozdraviť sa, umyť si ruky, vyzuť sa, ustlať si posteľ", ale aj vychovať svojich potomkov k chápaniu spoločnosti. Preto, ako svoju psiu povinnosť budúcej učiteľky a najmä človeka, ktorý má za cieľ tu aspoň trošku dovychovať/prevychovať vyrastajúcu mládež, si kladiem venovať sa týmto problémom, ktoré ako vidíme, sa sem z histórie prudko vracajú. Mládež, ktorá je na tom, po víkendovom výsledku, zrejme veľmi zle. Nejdem sa nejak bližšie k tomu celému vyjadrovať, ani sa hrať na vešticu a predpovedať, ako to tu bude vyzerať a čo sa tu bude odohrávať, to nie... ale mám pocit, že isté oblasti života a histórie sú neskutočne zanedbané.  A opäť raz na smútok na mojej strane. Myslela som si, že 21.storočie bude (už konečne) storočím rozumu a humánnosti. Ale, som len človek a zrejme som sa neskutočne mýlila.

To bola ale mládež, ale to, čo sa mi dnes stalo mimo školy a domu, ma mrzí najviac. Dospelý človek, muž, ktorý mi povie, že tu nejde o  žiaden fašizmus a nacizmus... lebo to tak určite nie je, sa mi o hodinu prizná, že vlastne ani nevie, o čo ide a že či ako historička by som mu to vedela objasniť a vysvetliť. Verte-neverte, nevedela som, ako sa zachovať. Jemu bolo ľúto, že ma sklamal a bál sa, že ho "zavrhnem", pretože máme veľmi dobrý a pekný kamarátsky vzťah. Videla som, že ho to trápi, no najviac som si cenila/vážila TO, že sa vedel pokorne priznať, že v podstate naozaj dal len na to, čo videl z televízie/ reklám a propagandy. Uznanie chyby. Síce prispel k 8% radikálnej strany, ale oľutoval to a mám taký pocit, a v podstate aj potvrdenie mojej domnienky, že takto sa táto strana dopracovala k hodnote %, , ktoré získala. A nemyslím len túto politickú stranu, myslím to všeobecne. Nie nadarmo sa vraví, že ľudia sú dnes ovcami, ktoré len nasledujú svoje stádo. PROSÍM VÁS, ZOBUDTE SA. Brať štátne sviatky len ako prázdniny, deň voľna, počas ktorého aj tak len ľudia hnijú a strácajú čas na internete a nepoznať a nevnímať ich skutočné, reálne historické pozadie... je naozaj žalostne smutné. SNP, napríklad, viete? Dúfam, že áno...

Pretože ako aj Platón povedal (ďalší adept na pozvanie na pivo odo mňa) ...
 "A napokon vám budú vládnuť tí najneschopnejší z vás. To je trestom za neochotu podieľať sa na politike.".

uff, trošku viac-menej-naozaj viac :D som sa rozpísala, dúfam, že vás to neobťažovalo - upokojím vás, na duši mám toho ešte XYZ-krát viac! :D :)

              a navždy so mnou nekonečný mier... vám posielam :)