Jarnô bodkovanô.

Zjarnievalo sa. Jar bola, bude a je najviacultramoc srdcovou záležitosťou práve pre mňa (najmä tu- v tejto najkrajšej našej prome ♥).

Minule som sa tu síce rovnako vyznávala jeseni, tak sa môžme ujednotiť na závere, že jar = jeseň. Teda pre mňa. V mojom rebríčku lásky/slabostí/farebností/platonických vyznaní sa.
Ako som už X-x(cháp krát) hovorila, som študujúci pracujúci, resp. pracujúci študent a vidina pre mňa voľného času tkvie asi v čase, kedy idem zo školy smerom na zástavku č.7, resp. víkend a ja sa budím o 13.stej hodine alebo idem ku svojej láskomilke. Nie je ho veľa, keďže  naozaj sa snažím čo najviac pracovať, aby to LETO(ale nie len to, ale celý student´s life) stálo za to, aby som mala kde uplatňovať môj práve vznikajúci vodičský (cháp červený bítl v našej garáži z mojej peňaženky) a obrie kilá nových knižných titulov v súkromnej knižnici ♥.

Tak pracujem pracujem pracujem.
Lenže, čo čert (čiže ja) nechcel, namiesto "Zuzi, tak zajtra na ôsmu" zaznelo zo šéfkiných úst "Zuzi, zajtra nemusíš chodiť, potom ti zavolám, že kedy máš prísť" a ja len najviac nechápačky, naozaj najviac najviac najväčšie a v hlave bubliny  s textom "Čo ako mám zajtra robiť? Voľný čas? Čo tento pojem znamená? Watafak? Rily? Ar ju fakin kiding mííí kámo???" no, stratená existencia. Čisté vzduchoprázdno. Áno áno, mami, babi, dedko... práve vtedy som si uvedomila vaše slová, ktoré sú asi pravda. Som workoholik a nemám na seba čas. Tak ten čas na seba práve nastal. Bol utorok, vonku krásne asi najkrajšie, slnečno, zeleno, modrá obloha a vietor, ktorý mi zdarma spravil fúkanú bez toho, aby som ho o to žiadala, avšak, ja som vďačný človek, tak som si to patrične užívala.

Utorok, kedy som konečne bola s mojou dlhoročnou dvojičkou, ktorú som spoznala vďaka inštitúcií zvanej Hollého gympel, kedy sme konečne šli lehniť do nášho milovaného Lehára a kedy sme konečne využili schopnosti našich milovaných životných súčastí (Canon, si to TY! ♥).
Čas pre seba znamenalo si konečne dať bodky, šaty, silonky, ktoré sa neroztrhnú pri prvom natiahnutí si na nohy, mašľu do vlasov, perly na krk a do uší, tmavú linku a červený rúž na pery. A byť trochu už konečne aj tou "dámou", ktorá vo mne spí tuhým spánkom, no jar ju vie prinútiť zobudiť sa bez toho, aby namietala. Resp. nie len jar, ale vidina naozaj pohodových dní "pre seba/pre vás". A tak to takto dopadlo.

Z toho plynie ponaučenie, žéééé - venujte sa aj sebe! A poviem vám úprimne, to, že som v tej práci nebola, bolo to najlepšie, čo sa mi mohlo udiať (to, že som tam bola hneď o deň na to, je nepodstatné :D pretože tento deň bol potrebný a stál naozaj za to!). Preto, keď sa vám dejú situácie, z ktorých nie ste nadšení... sa môžu vykľuť do toho najlepšieho, čo sa vám môže stať. Ja osobne som tento stav za posledný rok zažila v jednom naozaj krutom prípade, no zisťujem, že tej udalosti môžem ĎAKOVAŤ za to, KOHO mám pri svojom boku teraz a čo všetko s ňou môžem zažívať.

Všetko zlé, moji milí, je na niečo dobré! A naozaj to nie je ľahkovážne klišé!!! Ale skutočná živá pravda :)


fotila ma úžasniačka Magiee Fjúlejčr ♥

Alica v krajine dementov.

"Nemám rada ľudí." "Som mizogín." Tieto vety som povedala už dávnejšie a plne si za nimi stojím. Samozrejme, že sa všetci ozvú s pripomienkou "a preto chceš byť učiteľkou?". Áno, chcem ňou byť, pretože viem, že som v tom dobrá, baví ma to a chcem medzi deťmi/žiakmi/študentmi šíriť akúsi "revolúciu" kritického myslenia a pomáhať im hľadať svoje JA a pomáhať im nasmerovať ich názory možno lepším smerom... Čiže na toto sa môj "výrok" nevzťahuje. Milujem koncerty, milujem festivaly, milujem výlety, milujem spoločnosť .... a to všetko je tvorené ľuďmi. Skôr ten môj "výrok" je zameraný na druhú stranu pohľadu. tým myslím to, akí tí ľudia sú.

Ja, ako človek cítiaci a vnímajúci okolie, stále dúfajúci v utópické vízie spravodlivosti, glorizujúci úprimnosť, priamosť a DOBRO, si takéto veci a situácie príliš pripúšťam a to veľakrát vedie k tomu, že je mi smutno, že chcem byť schovaná pred svetom v posteli pod perinami a veriť, že sa mi to všetko sníva. Sníva preto, lebo vyššie vymenované pojmy akoby neboli nosené. Akoby boli staromódne, nemoderné a nezapadajúce do "mozaiky súčasnosti" a ľudia ich absolútne preto nevnímali. Súčasnosť formovaná falošnosťou, pretvárkami, umelými silenými úsmevmi, urážkami, prezliekania kabátov (v každom ročnom období), státie na všetkých stranách, ktoré sú v hre, sedenie na všetkých stoličkách, ktoré sa im núkajú. A je jedno, kde sa nachádzate, či ste v škole, či ste v práci, nebodaj v prostredí rodiny... človek nech sa snaží akokoľvek tomu vyhýbať, neminie ho to. A to je aj môj prípad. Stredná škola a moja naivita, že veď sa posuniem ďalej a bude to iné, bude to superamerické... "jasné". Vysoká škola detto. Je mi z toho smutno, ako ľudia, ktorí sa hája tým, akí sú dospelí a idú učiť občiansku náuku, resp. etiku, sú sami nemorálni, neetickí, nič im nehovorí etické správanie ani po tých 6 semestroch tohto predmetu, ktorý majú absolvovaný... ktorí majú za sebou už dávno "hranicu dospelosti", no chovajú sa ako hlúpe sprosté nevychované tvory (nepoužijem výraz decká, pretože tie sú oveľa inteligentnejšie a vychovanejšie, ako tieto prípady). Samozrejme, že vychádzam zo svojej osobnej skúsenosti a to viac ma to mrzí, že tieto javy sú skutočne prítomné a reálne.

"Iná , tak iná" ako odznieva v jednej slovenskej piesni, je čistá charakteristika mňa. V tomto prostredí, kde sa stále nachádzam, to platí dvojnásobne. Ľudia, ktorým pomôžete, na to razom zabúdajú a idú k väčšine, samozrejme, že k tej neúprimnej a falošnej, ďalší ľudia, ktorým poviete, aby skúsili zmeniť svet zmenou seba samého povedia, "načo by som to robil, ja idem tade, kade ostatní"... a potom sme tu my. Teda, neviem či aj vy, ale ja určite. Tá, ktorá pomôže aj vtedy, keď jej pomoc podaná nie je, tá, ktorá radšej bude sama, ako si vyrábať vrásky umelými úsmevmi, len aby zapadala do spoločnosti týchto jedincov. O to viac sa teším na vrásky z toho čisto úprimného smiechu, z ktorého vás bolí celý človek! :)
Ako mi povedala moja karmická spriaznená duša v čase, keď som si kládla všetky existenciálne a básnické otázky typu "Prečo? A prečo teda?" - "ten, kto nejde proti prúdu, sa k prameňu nikdy nedostane". Keď som si to prečítala, ostala som nemo pozerať na monitor a očami som asi 1000X prešla tieto slová a uvedomila si, že ÁNO! A budem svojská, budem sama sebou a budem tá "iná" ... a vlastne to povedal aj môj milovaný Kurt, "Radšej budem nenávidený za to, kým som, ako milovaný za to, kým nie som." 
Nemal pravdu? Jasné, že mal a bude to mojou charakteristikou po celú dobu mojej existencie. Aspoň mám jasno v tom, kým som a nemusím sa zato hanbiť. A nikdy ani nebudem. Čo však o niektorých (väčšine) ľuďoch nemožno povedať.
Keď sa ráno prebudíme, ani nevieme, čo nás všetko v ten deň postrehne, tak, ako sa to stalo mne tento týždeň. Do školy som kráčala s kávou v ruke po boku mojej sparing kamošky, v slnečné krásne úžasné ráno, až pokým som nevstúpila do školy a nedostala facky, ktoré ma prebrali do hnusnej reality. A tak som si uvedomila, že môj status "Alice v krajine zázrakov.... plnej dementov" naberá úplne nový rozmer. Ak mi niekto povie, že aj to patrí k životu... mám chuť ho prefackať, ale zrejme má pravdu. Už nespočetne veľakrát som si uvedomila, že bez toho prítomného zla by sme asi nikdy neuvideli to dobro, ktoré tu je, i keď v mikro dávkach. Škoda, že to nefunguje naopak.

Alica s mašľou vo vlasoch, ľudových blúzach vracajúca sa v topánkach od hliny z hája vedľa domu.
Tou som a budem, a pozdravujem všetkých po materiálnych veciach dychtivých ... nepríjemných ľudí.

Prechádzky jarom... lesom. Časť prvá.

Tie dni, keď naozaj, ale naozaj sa po dlhej dobe dávate do režimu "off".
Pre mňa takým dňom bol piatok, na ktorý som sa tešila ako malé decko. Bol to síce deň, kedy som končila svoju pedagogickú prax na strednej škole poslednými dvoma hodinami, čo ma neteší, pretože by som tam najradšej ostala, avšak, všetko má svoje konce. A ten koniec mala aj moja prax, kt. som ukončila tým, že som svojich žiakov požiadala, aby mi napísali (anonymne) na papier názory a postoje voči mne. A poviem vám, bol to ten najlepší krok, ktorý som mohla spraviť. Zistiť, že môj "iný" prístup k žiakom, deťom je chcený, že ho prijali a že im bude chýbať, lebo "iné p.u. to tak nerobia", bolo pre mňa najkrajším zistením. Pri ich čítaní som sa usmievala, smiala a veru, aj sa mi "spotili" oči, lebo to bolo naozaj krásne zistiť, že byť takým, akým ste (zjavne iným na dnešnú dobu) je to najlepšie, čo môžte robiť. A to všade, doma, medzi priateľmi, v práci, v škole, všade! Takou som a vidím, že sa to najviac opláca, keď z vás iní majú dobrý pozitívny pocit. A ešte krajší, keď vás žiaci- študenti uvidia v areály školy, ako sedíte na lavičke a prídu za vami, lebo sa chcú rozprávať... najviac! ♥
Tieto lístočky som si čítala sediac vo vlaku smerom do BA za kamarátkou, kde som šla naplniť plnohodnotnosť pojmu "off režim".
Cestu vlakmi milujem, vždy sa tam stretnem s tak širokým spektrom ľudí... ale to je osobitná kategória na článok :) Takže, inokedy. No, výnimkou nebola tani táto cesta, keď si ku mne prisadol pán (zjavne finančne "zahojený" na celý život), celý od hnedej farby, pretože si sadol na natretú lavičku, nervózny, lebo všetky tie značkové veci môže akurát tak vyhodiť. Muž, kt. stratil kľúče, rozbil si mobil a prišiel o vodičák na 3 roky, lebo mu namerali 263 km/h na diaľnici... človek, kt. by ste možno okrem pešej zóny v meste alebo nákupnom centre nestretli, zrazu sedel oproti vám, na tých 30 minút vám rovný. Zaujímavý pocit, poviem vám. A vedela som, že i keď sa moje konto určite nerovná tomu jeho, že som asi šťastnejší (a bohatší) človek, ako on. Teda, určite.
Už piatok mi začal môj "off režim", no plné rozmery dostal  na ďalší deň, v sobotu, kedy som bola dohodnutá s kamarátkou od detstva, mojou každodennou spolucestujúcou busom, spolukráčajúcou rannou Trnavou do školy, spolufilozofujúcou a smejúcou sa úžasnou dievčinou, že sa pôjdeme konečne fotograficky vyžiť do nášho hája/lesa pri dedine. Síce sme sa obe tešili, no nečakali sme, že by nám mohlo počasie tak veľmi priať. A tak sa aj stalo.
Najkrajších 22 stupňov, modrá obloha, slnko slnko a ešte raz, slnko všade. Vietor, ktorý sme lámali našimi bicyklami a napokon vstupná "brána" do lesa, ktorá nás preniesla do akejsi prírodnej Narnie a raja zároveň.
Najkrajší čas, aký sme si mohli priať a prežívať. Prechádzať sa, vnímať to ticho! ktoré bolo rušené dopĺňané vtákmi, ďateľmi ťukajúcimi si svoje stromové symfónie, farebné koberce z rastlín, bylín, kvetov... úžas. Orgovány, kôry stromov, machy, stromy, kt. sme pre ich farebnosť nazvali kyticami... to všetko nás "prinútilo" povedať, že sme naozaj obe šťastné, že pochádzame odtiaľ, odkiaľ sme, že bývame presne tam, kde bývame... a že príroda je naozaj našou mamou, len škoda, že si to už takmer nik neuvedomuje.

Nazvime ho "Momenty".

Znova po "istej dobe", ale tá (nielen) "dnešná doba" plynie tak rýchlo, že sa človek naozaj nemusí ani vyhovárať. Mám pocit, že si to všetko budem nahrávať, lebo už ani zapisovať si nestíham.
Myšlienky mám v sebe už od doby posledného "fialového" článku a už sa samozrejme 1000X stihli pomeniť, resp. ani nie pomeniť, ako v naozaj značenej miere doplniť o ďalšie a ďalšie. Najskôr to mal byť článok plný lásky k magnóliám a tej citeľnej, citeľnej po naozaj všetkých stránkach, jari. Keď máte ten pocit, že žijete aspoň chvíľu v utópickej krajine Thomasa Mora alebo Slnečnom štáte od (tiež Tomáša) Campanellu. Slnko všade, to Slnko, ktoré už aj cítite na svojej pokožke, ktorá je zrazu horúca, to Slnko, vďaka ktorému si môžte ľahnúť na trávnik a cítiť tú úžasnú vôňu jarnej trávy, najviac rozkvitnutých stromov (pre mňa by takými mohli byť celý rok, aspoň by mal človek pocit, že žije v nejakom obraze z obdobia romantizmu, ktorý nezobrazoval len predstavy, ale realitu). Čas, kedy si konečne môžem dať šaty, konečne kvetované čelenky, konečne ísť nenaobliekaná ako cibuľa, ale len tak. Len tak.

A presne "len takým" dňom bola aj minulá streda, konkrétne 30. marca. Samozrejme, že deň bol plný povinností, školy, doučovania malej slečny, školy a školy a napokon stanice, perónu a vnímania podozrivo tichej Trnavy, v ktorej bolo počuť iba kolieska zo skejtov, na ktorých uháňali a zjavne si užívali tie prázdne cesty, dvaja vyrastajúci skejťáci. A najmä to bol deň, kedy som konečne mohla vypustiť "do sveta" moje pravé, prírodu milujúce JA, v čipkovaných šatách smaragdovej farby s veľkou sukňou a kvetovanou čelenkou položenou na vrkočoch. Konečne. A tak isto konečne som bola znova so svojím dievčaťom. To je presne ten typ človeka, s ktorým sa môžte opiť, "robiť zle", ponocovať, chodiť "domov" za svetla druhého dňa, úplne sa tešíte na tú hanbu, ktorú zažijete a zároveň ten človek, s ktorým sa bavíte dlhé hodiny o filozofií, knihách, vzťahoch, hudbe, všetkom.
Po nasadnutí do vlaku ma čakala takáto vyhliadková cesta ♥ pri ktorej som si predstavovala, ako po našom západnom Slovenku behajú žirafy, antilopy a podobné zvieratká zo saván. Jednoducho cestujete vo svojej hlave niekde úplne inde, všade tam, kde vám to predstavivosť dovolí.
V BA sme šli na koncert metalcorových kapiel - úplne som tam zapadala svojím "dresscodom" - ako vždy a všade :D Na druhý deň, presne ako som vravela, ticho a ticho a ticho uprostred hluku, zastavenie sa a vnímanie vôní toho krásneho trávnika a modrej farby oblohy. A vôní. Vôní a farieb tej krásnej magnólie, ktorá si v tej Medickej rastie ako kráľovná parku. Jediná, no najkrajšia.
Presne ten deň, kedy som mala byť v práci a zarábať si na auto, presne ten deň, keď som mala ísť podľa môjho "harmonogramu" a mať ten akýsi povinný stereotyp, no ten deň takým nebol.

Všetci sa niekam náhlia, neustále sa ponáhľajú, majú stres, pretože meškajú, sú nervózni, lebo nič nejde tak, ako potrebujú, aby šlo. Povinnosti nás tak predbiehajú, že prestávame žiť a žitie sa nám mení na prežívanie. Radosť zo života a okamihov sa mení na radosť na piatok a víkend. Vidina a radosť peňazí a blahobytu predbieha radosť z okamihov, ktoré sa už nikdy nezopakujú. Nikdy. Momentálne okamihy nevnímame, pretože sa náhlime za budúcnosťou. Ale prečo? Prečo?
Škola, archív, práca, prax, doučovanie, škola, prax, škola, práca, prax, archív, doučovanie, škola, práca, prax = asi takto nejako to vyzerá u mňa obdobie posledných dvoch mesiacov rokov. Samozrejme, že pomimo to všetko stíham aj žiť svoj milovaný rock´n´roll punkáča, no naozaj vypnúť uprostred toho celého si dovoliť nemôžem. Až dovtedy. Do tej stredy a následného štvrtku, kedy som si povedala, že nie, nezobudím sa na budík, resp. zobudím, no vypnem ho úplne. Aj s telefónom a ostávam v perinách. Nie, nejdem utekať na MHD-čku a z nej na vlak, nie, nejdem ešte domov a nie a nie, ale ideme sa prejsť, ideme na prechádzku, ideme dýchať tú bratislavskú rozkvitnutú "Makarsku", ideme na zmrzlinu, ideme vnímať to najkrajšie ročné obdobie, ideme len tak byť. A poviem vám, bol to ten najkrajší deň za poslednú dobu. Sama na seba som bola hrdá, že som učinila tento krok, neísť do práce, keďže som viac ako tvrdý workoholik, za čo dostávam patrične "vynadané" (najmä od môjho dedka). Ležať vyzuté v tom slovenskom "central parku" uprostred ruchu a všetkých tých ponáhľajúcich sa ľudí, ktorí zabúdajú žiť, bol naozaj potrebný deň, v ktorom som síce nič nezarobila, čo by mi píplo na účte, ale zarobila som si duševnú pohodu, ktorá mi tak chýbala. A to všetko vďaka náhlej, spontánnej zmene zo sekundy na sekundu. Ach, ako ja len veľmi môžem tú spontánnosť, ešte, že ju tu máme. Len škoda, že jej nie je schopných viacero ľudí...

Vnímajte, zastavte, stopnite sa... viem, že sa to možno ľahko povie, ale nie, nie je to nereálne. Ten kto nevyskúša a neodhodlá sa, nikdy nič nespozná a nezažije.
Ak by som sa ja neodhodlala, tak ... by som neuvidela prebiehajúcu "africkú savanu" za Trnavou, nepila úžasné pivo na koncerte, nefotila tie prekrásne rozprávkové stromy a nebola so svojou spriaznenou, ryšavovlasou dušou.
Tak sa vypnite zo stereotypu ... a zapnite sa do toho pravého "žijúceho" módu :)