Maličkosti.

Maličkosti.
Tie veci, na ktoré vám malé 7 ročné dievčatko povie "to sú tie maličké veci, že?!" Áno, presne tie.
Ľudia majú rôzne postoje, rôzne názory, rôzne hodnotové rebríčky, rôzne životy, rôzne filozofie. A ja samozrejme tiež.
A tak isto si ľudia dávajú tetovať rôzne veci, ktoré v nich niečo evokujú (alebo aj nie, veď ľudia sú všelijakí, všakže...). A ja taktiež.
A tak som 17. mája navštívila jeden krásny raj v Trnave (tetovacieho týpka), ktorý mi na moju pravicu zvečnil môj postoj, môj názor a moju filozofiu = maličkosti.
Maličkosti.
To sú presne tie veci, ktoré vedia (bohužiaľ, väčšinu) ľudí naštvať a len malé percento z nich potešiť. Maličkosti, tie veci, ktoré si veľa ľudí ani nevšíma, nevie ich registrovať.
Maličkosti, presne tie veci, ktoré v mojom živote majú to najvyššie miesto a bez nich by som nebola tým, kým som, tam kde som a nebola by som tak spokojným a šťastným človekom, akým som, aj keď si veľakrát myslím pravý opak. Lenže, vždy sa nájde presne tá maličkosť, ktorá mi ukáže práve tú stranu, na ktorej mám byť šťastná. Samozrejme, aj tie maličkosti, ktoré ma najviac rozosmutnia a ja prestávam veriť v dobro a ľudské ľudstvo (o tom vám tiež dakedy napíšem, ale teraz nechcem byť negatívna :) ).
Maličkosť, presne teraz, 23:37 v nedeľu, keď vám ťukám tieto slová a riadky, dopozerala som film Ride o dvoch osobnostiach ... teraz, keď mi hrá Yeah yeah yeahs - Slave a teraz, keď sa práve dedinou prehnala búrka za pochodu bleskov, hromov a ja mám otvorené okno dokorán a môžem dýchať ten úžasno-úžasný čerstvý vzduch. A verte mi, ak by som nevstávala o 6 hodín a pred sebou nemala 8.5 hodinovú šichtu, šla by som sa ihneď prejsť. Presne takto v pyžame.
Maličkosti. Tie veci, ktoré ostávajú toľkým očiam ukryté, pretože nie sú schopné vnímať a registrovať ich. Tie veci, ktoré mi dávajú zmysel a vedia mi sformovať život iným smerom, než sa uberá. Maličkosti moje milované.
Presne ako ten deň, keď sme boli konečne s Megi fotiť. Keď sme sa konečne po mesiaci uvideli, šli sa vylehniť do nášho Lehára k úžasnej káve, keď sme stretli najkrajšie ryšavé bábo pod Slnkom, keď sme mohli fotiť zábery v nádhernej milovanej (a mnou 100000X) ospevovanej prome, keď nám jednoducho bolo dobre.

Najskôr som mala v pláne písať veľmi dlho a veľmi veľa, ale akosi nemám síl po tomto znova raz punkovom rokenrolovom víkende s mojou drahou. Tak si ostatné výlevy o mojich filozofických maličkostiach nechám na inokedy.

Vnímajte, otvorte oči, odlepte sa od mobilov, internetov, všímajte si detaily... oni sú totiž tými chýbajúcimi časťami našej vitráže! :)

             Magdiak ♥

s láskou. kráskou.

Znova ten môj kolobeh, práca-vodičák, práca-tetovanie, práca-doučovanie-"rande", z ktorého sa "do práce chodí na druhý deň", práca-práca s nadčasom. O tom, ako zvyknem zaháňať zúfalstvo z prepracovania, vám napíšem nabudúce a už teraz sa neviem dočkať :D

Avšak, bol piatok, prišla som domov celá naozaj moc mŕtva, no so zaujímavou skúsenosťou zo zástavky počas čakania na bus (aj to bude na budúce, sľubujem), otvorenie dverí na dome, na verande, na izbe a mŕtvo. Konečne ten režim "off", na ktorý sa tešíte už v pondelok ráno po tom, čo vstúpite do práce na vaše miestečko.
To, že ma čakajú naozaj ťažké skúšky akosi ešte stále nevnímam, no mala by som, avšak som si povedala, že TO, že má byť prvý letný víkend, isto nechcem zabiť (m)učením sa na skúšky z Teórie štátu a práva a Filozofie Sorena Kierkegaarda, i keď je to vskutku zaujímavé... a tak som nič nerobila. Ok, dobre, písala som si poznámky do asi jednej rána, no nič viac som preto cez víkend nespravila (rovnako veľké nič ako pre slovenský hip hop).

Ráno (už je sobota) sa budím do celkom tichej domácnosti, na čo nie som naozaj zvyknutá :D Sedím, vnímam to naozaj krásne počasie z okna, už aj z terasy a ja si uvedomím, že naozaj byť doma nechcem. Píšem svojej dievčenskej láske Monike ♥ a ona mi na to ihneď odpovedá "Prídi ku nám :)". Oznámenie môjho rozhodnutia mamine a otvorenie šatníka, z ktorého som hneď vedela, že nebudem tradične vyťahovať flanelku, čierne rifle a kapelné tričko (ako by to spravila Jedna z Nás dvoch), no teraz to vyzeralo na víkend Tej druhej :)
Sukňa, ktorú som si kúpila ako "motivačnú" (už ju zapnem!) a nie len takú, ale naozaj tú, ktorá mi pripomína medzivojnové obdobie, kedy ženy vyzerali naozaj ako ženy. Blúzka, silonky, oxfordky a klobúk prinesený z januárových Atén, ktorý som ešte na SVK nevidela... ♥
To, že sa budú na mňa všetky "rovno idúce ovečky" pozerať/zazerať/obzerať/otáčať, som plne čakala a kašlala na to. Ako vždy :)
Vystúpila som z busu, zvítala s mojou najdrahšou, prešli sme sa našou promenádou, potom sme zablúdili do Kamenáča na Country fest, kde bolo TOĽKO ľudí, že si naozaj neviete predstaviť a to nie je klišé a po ďalšie, ak to povieme my dve, čo si už nejaké tie festivaly v Kamenáči zažili... tak na tom dačo pravdy bude! :)
Z Kamenáča znovu prechádzka domov, do môjho prechodného bydliska (cháp Mončin dom :D ), kde to je naozaj ako moje. Viete, to sú presne TÍ ľudia a presne TIE miesta, na ktorých sa už cítite naozaj ako doma. Jej rodina, jej známi, blízki, rodičia, babka, brat, sesternica... nie je mi to vôbec cudzie. Je to presne také "americké a sladké", ako v tých tínejdž filmoch o najlepších kamoškách od plienok, cez základnú, strednú, prvé krámy až po univerzitu, avšak my sme 3/4 vecí vynechali :D, no aj tak to dobehli (a stále dobiehame).

Dať výpoveď zo života, je moja typická veta, ktorá znamená presne tieto situácie - útek do útočiska, ktorý pre mňa v dnešnej dobe a posledný rok znamená práve Monika a moje dievča, Zuza Blúza.
Tento víkend bol Monikin, ten nasledujúci zase Zuzkin ♥ Pri nich dvoch to platí, že kamošov môže mať človek stovky, no pravých priateľov spočíta na jednej ruke :)
Monika, stará sa o mňa, a stará a stará, robí mi papať, vyrába mi banánovú zmrzlinu a dokonalé frapé, behá predo mnou v spodnom prádle a aj nenamaľovaná. Monika, ktorá sa vždy 100 X urazí, keď jej poviem pravdu, no 101 X odrazí, lebo sme proste svoje.

A taký bol aj tento víkend. Najviac spontánny, urehotaný, uprechádzaný, smutný, ujedený, beztukový :D, kávový a napokon najviac spontánny vol. 2, keď sme našu túžbu po výlete a romantike zakončili piknikom pri Dunaji s pravým piknikovým košom plným všetkého možného dobrého! ♥

Kamenáč plný brečtanu, proma plná pagaštanov, ufučaný breh Dunaja a poloprázdny Urban na Laurinskej... aj takto vie vyzerať jeden a pol dňa s milovaným človekom, pri ktorom viete, že "my sme také celoživotné, vieš o tom?!" :) ♥


                                             Kamenáč ♥

           Tá, s ktorou sa 100 X rozídete a 101 X dáte dohromady, lebo to tak má byť! ♥

Halo aus Dresden vol. 2

Ako ten najsprávnejší škorpión, aj ja začnem odzadu.
Áno, už viete, že sme boli vďaka našej katedre histórie na výlete v ČR (v Ústí nad Labem) a na druhý deň v Nemecku, v krásnom meste Drážďany. A tým Drážďanom sa budeme venovať aj v tomto článku, nie že by som chcela nejakým spôsobom Ústí  ukrátiť o článok, ten bude taktiež, a že nebude krátky uvidíte sami, avšak tie Drážďany mi tak ostali v hlave, v srdci, všade, že sa stali mojou novou srdcovou záležitosťou.

Drážďany, historické barokové mesto, ktoré bolo pôvodne rybárskou osadou (rozprestiera sa na oboch brehoch rieky Labe), sa postupom času vyšvihlo na kráľovskú a kúpeľnú rezidenciu a neskôr sa stalo hlavným mestom Saska.
Názov mesta pochádza z pôvodného názvu Drežďany (z 12.stor.), ktorý im dali pôvodní obyvatelia tejto oblasti - Lužickí Srbi, čiže Slovania :) v preklade to znamenalo "ľudia lesov, bažín".
V druhej polovici 19.storočia (konk. v roku 1892) malo mesto vyše 100 tisíc obyvateľov, a tak sa z neho stalo v tom čase veľkomesto.
Taktiež sa im hovorí aj "Polabská Florencia", a to kvôli krásnej architektúre a prírodnej polohe (ležia medzi výbežkami Krušných a Lužických hôr).
V súčasnosti patria po Berlíne, Hamburgu, Kolíne nad Rýnom ku štvrtému najväčšiemu mestu Nemecka.
Tento rok majú Drážďany svoje 810 narodeniny :) 

Z Ústí sme vyštartovali už skoro ráno, aby sme celý deň vedeli venovať práve tomuto krásnemu mestu. A to, že ten deň vyšiel naozaj idylicky, uvidíte sami! :)
Cestovali sme priamymi spojmi z Ústí priamo do Drážďan, avšak museli sme 2.X prestupovať - na to neboli nič strašné, keďže vlaky boli viac ako intergalaktické a výhľad z nich ešte viac! No, bola som v "brokolicovom" raji (cháp tá zeleň všade navôkol, kam  ste sa obzreli a aj tam, kam ste sa obzrieť nemali v pláne). Cesta nám trvala vlakmi cca 2 hodiny, čo nebolo nič strašné, keďže sme boli super partia, ktorá nechtiac bavila aj tých, ktorí nám nerozumeli. Vystúpili sme na nádhernej obrovskej železničnej stanici a z nej priamo rovno sme sa dostali na pešiu zónu, námestia a všade tam, kam sme aj ísť chceli. Ako na dlani, čo viac si priať :)
Vítalo nás krásne letné počasie (ak nebolo okolo 30 stupňov, tak ani jeden, prisahám!), niektorí z nás mali dočinenia s prvým opálením, tí menej šťastní aj s prvým spálením sa.
Prechádzkou sme sa ocitli na Schlossplatzi, za ktorým sa nachádzalo nádherné divadlo a pri divadle "nemecký Versailles", skade je aj prvá fotka (ja pri tučnučkom zadku barokového anjelika - čo viac si priať :D ), stade sme sa šli prejsť ku Frauenkirche - barokovému kostolu, ktorý bol počas Druhej svetovej vojny zbombardovaný, no v roku 2004 bol znovu postavený vďaka financiám z verejných zbierok!!! (takto si vážia svoju históriu! klobúk dole!), tu sme si posedeli pri obrovskej soche Martina Luthera a ten pocit bol taký, iný. Úžasný. Naozaj som mala pocit, že sa nachádzam tam, kde tá história má svoje miesto a niečo si tu odžila.

A neviem, či Boh alebo nejaké iné nadpozemské sily existujú, ale ak áno, tak si neskutočne vážim, že mi vždy vyjde TAK NÁDHERNÉ POČASIE, v každom ročnom období, mesiaci, týždni, dni, keď niekam vycestujem a mám tú možnosť mať takto slnečné zábery plné ovečiek na oblohe. :) ♥

To, kam smerovali naše kroky od námestia pri Frauenkirche, si prečítate v Halo aus Dresden vol.3 :)



Nemecký Versailles :)

                       Frauenkirche, ktorý je o 12 rokov mladší, ako ja! :)

Halo aus Dresden vol.1

O tom, aký krásny výlet som mala možnosť zažiť.
O tom, aké to bolo celé dokonalé, úžasné, urehotané, upivované.
O tom, ako dokonale nám vyšlo počasie, že na oblohe behali ovečky...
Vám napíšem v pokračovaní vol. 2. :)

Teraz vám len ukážem, ako milovník architektonických slohov a línií a šikovnosti vtedajších ľudí, tieto fotky zachytávajúce dokonalé línie Drážďanskej architektúry :)

Ako budúca učiteľka a študentka, ktorá mala aktívnu prax a mala som to vysnívané šťastie učiť učivo, ktorého témou bolo práve Umenie - architektúra, som do svojej zbierky názorných ukážok - fotografií potrebovala presne tieto drážďanské budovy. A teraz ich tam už mám a ja sa teším ako malé dieťa :)
Aj takto som si splnila sen.

Barokový Zwinger nazývaný aj nemeckým Versaillesom, Procesia princezien, Altmarkt, divadlo, Schlossplatz či Frauenkirche, ktorý je o 12 rokov mladší ako ja, pretože bol v roku 2004 znovupostavený po tom, čo bol počas vojny zbombardovaný.

Históriou dýchajúce každé jedno zákutie. Také sú Drážďany  ♥

My, tie podivné deti.

"Kdysi jsem snil o tom, že uniknu svému obyčejnému životu, ale muj život nebyl nikdy obyčejný. Prostě jsem si jenom nevšiml, jak mimořádny byl. Stejně tak by mně nikidy nenapadlo, že by mi mohl chybět domov. A přesto, když jsme za úsvitu nakládali své věci do člunu, na zbrusu nové hranici mezi Předtým a Potom, premýšlel jsem o všem, co jsem se chystal opustit- o rodičích, o svém měste, o svém kdysi nejlepším a zároveň jediném příteli-, a uvědomil jsem si, že ten odchod nebude takový, jak jsem si představoval, že to nebude něco jako odhození závaží. Tyto vzpomínky byly jaksi uchopitelné a duležité a já si je odnesu s sebou. 
A přesto nebylo možné, abych se ke svému starému životu vrátil, stejně jako nebylo možné vrátit se do rozbombardovaného sirotčince. Dveře od našich vězení byli pryč."

Ak by som tu nechala len čisto tento úryvok poslednej strany knihy Sirotinec slečny Peregrinovej pre podivné deti, tak by sa aj nič nestalo. Je ním povedané tak veľa, tak najviac veľmi veľa. Presne asi toľko, ako týmito dvoma (naozajprisahámúplnenajviac) neplánovanými zábermi. Sedíte v kaviarni na gauči a v kreslách, ktoré by isto vedeli vyrozprávať nejakú históriu, a rovnako pestrú históriu máte aj s človekom, ktorý na nich s vami sedí a ten človek sa vás pýta na vašu históriu posledného roku. A toto - presne toto sú výrazy, ktoré vidno na vašej tvári a ani o tom neviete. Teda, ja som len myslela a začala rozprávať. Začala som spomínať na to, aké to bolo krásne, potom najviac bolestivé a potom opäť nádherné a znova kruto bolestivé a potom znova krásne a trvá to doteraz. V podstate.  Sínusoida života ako fras. A predsa tí učitelia matematiky mali pravdu, že tá matika náš neopúšťa ani v bežnom živote (a to nie len pri platení účtu za Chai Latté).
Hore-dole-hore-dole.... presne ako na húpačkách, ktoré tak milujem. Stále. Moja okamžitá asociácia na detstvo je ničím neprekonateľná v tomto smere. Ale to je opäť ku inej téme. Vráťme sa. Jednoducho povedané - ten ROK vie tak neskutočne rýchlo uplynúť. Sedím v obývačke s maminou, zrazu vidíme, že už je máj, že je to rok, čo sme rovnako ležali na gauči a pozerali všetky dokumenty o ukončení vojny, o osobnosti muža záchrancu Nicholasovi Wintonovi... a vtom prišiel (ešte vtedy) môj chlapec neohlásene ku nám, šli sme sa bicyklovať, fotiť krásne milé dievča a pritom vznikla naša fotka, ktorá vyzerala akoby tá príroda za nami bola tapetou, je to rok, čo som odovzdávala bakalárku a plakala od šťastia pri čítaní si posudkov, rok, čo som bojovala s neprajníckymi komentármi plytkých ľudí na moje úspechy... rok, čo ten chlapec odišiel, rok, čo som veľmi plakala, aby som sa o dva týždne na to vznášala na idylickom oblaku, o ktorom som snívala a neverila, že môže prísť aj do môjho "obyčejního života" a začal ho tvoriť do podoby toho "mimořádneho". 
Situácie veselé, ktoré sú svetlejšie a jasnejšie, v ktorých nám svieti slnko, aj keď prší... ako fotka prvá. A situácie pochmúrne, s atmosférou, ktorou nevnímate svietiace slnko, ale len všetky negatívne a prázdne miesta všade tam, kde aj nie sú, ako fotka druhá.

 Ten pocit, keď si myslíte, že ste naordinárnejším tvorom na zemi, že nie ste ničím výnimočný, že ste len obyčajný človek, ktorý sa ráno prebudí, ide do práce, školy, ... na obed, cez mesto na autobus. Avšak do vášho života (ako takmer všetko!!!!) príde náhodne, spontánne, prirodzene, nenútene... titul jednej knihy... a to presne tejto. Začnete ju čítať a potvrdí sa vám vaša domnienka, že deti a blázni sú v podstate najnormálnejšími ľudmi... a že ich "podivnosť" je dar, za ktorý môžu byť najvďačnejší v živote. A tak som vďačná za to, že môj život NIKDY nebol obyčajný a že svojím (zrejme dosť značným :D) spôsobom som aj ja podivná. Vďačím za to mamininej rebélií, keď po gymply odišla do Viedne a spoznala tam môjho "exotického" otca, som vďačná za to, že som vyrastala v pre mňa jednom z najkrajších európskych miest, som vďačná, že zo mňa mamina nechcela mať Rakúšanku, a preto sme prišli späť na Slovensko, i keď tomu nik nerozumel. No ona áno a nedala sa. A bola pre nich tou podivnou...
Som vďačná za to, že sa podobám na oboch rodičov, že mám v sebe kus slovenskej priateľskosti a balkánskeho temperamentu, ktorý zo mňa robí (podľa kamaráta) živel. A som vďačná, že toto všetko mi vyrobilo jeden neobyčajný život, ktorý si uvedomíme naozaj až odstupom času. A tak isto viem, že domov je to, čo nás formuje. Nemyslíme tým len budovu zvanú dom, ale všetkých tých ľudí, ktorí ho tvoria a to nemusí byť vždy len mama/otec/brat/starí rodičia/ujo/teta.... ale tí, pre ktorých sme schopní stratiť hlavu a zmeniť svoje plány a sny a začať ich s nimi odznovu. Avšak títo ľudia majú naozaj častú (dosť hlúpu a ubližujúcu) tendenciu odísť. A potom, ako je hore písané... ostávame stáť na hranici Předtým a Potom. Tak veľmi chceme ostať tam, najradšej s nimi, avšak nútiť iných nemôžme k ničomu, pretože sami nútení byť nechceme. A preto sa musíme pohnúť aj my. A tak prichádza naše Potom. TO Potom, ktorého sa väčšina z nás bojí a zubami-nechtami sa drží v minulosti. Ja som to skúšala samozrejme tiež, nebudem sa tu opekňovať... lenže som prišla na to, že len pohnutím sa vykročíme (nie len) zo svojho tieňa a najmä, uvidíme presne tie veci, ktoré by sme inak nevideli.

Vzpomínky byly jaksi uchopitelné a duležité a já si je odnesu s sebou. Odnášam si ich aj ja, či už + alebo -. Pretože všetky situácie, všetci ľudia, všetky miesta, zažité okolnosti... nás formujú a i keď si budeme klásť otázky "Prečo?!".... tak napokon uvidíme tú odpoveď. Nie o deň, dva, mesiac, rok... možno o čosi neskôr. Ale predsalen uvidíme.